20. októbra 2010 prijalo Valné zhromaždenie OSN aklamáciou rezolúciu číslo A/65/5 nazvanú „Svetový týždeň medzináboženskej harmónie“. Rezolúcia „vyzýva všetky štáty, aby na báze dobrovoľnosti podporovali šírenie myšlienky medzináboženskej harmónie a dobrej vôle vo všetkých kostoloch, mešitách, synagógach, chrámoch a ostatných miestach pobožností počas prvého týždňa februára“

 Táto iniciatíva vychádza zo všeobsažného, avšak duchovne zásadného princípu „Miluj Boha a blížneho a miluj dobro a blížneho.“ (z Prehlásenia generálneho sekretára OSN Ban Ki-muna k Týždňu medzináboženskej harmónie, ktorý OSN vyhlásilo na prvý týždeň vo februári)

V tejto súvislosti vám ponúkame myšlienky z kázne duchovného Mgr. Vlastimila Šulgana, ktoré na bohoslužbe takéhoto charakteru predniesol 6.februára 2011 v Starokatolíckej kaplnke sv. Gorazda v Nitre:

Ľudia sa už od počiatku snažia porozumieť tajomstvám a zákonom sveta, v ktorom žijú, ale nie vždy si uvedomujú, že tým najdôležitejším tajomstvom, ku ktorému by sme sa mali priblížiť všetci, je svet človeka, s ktorým sa stretávame. Fakt je ten, že si málokedy dokážeme porozumieť a vyvíjame častokrát chabé úsilie, aby sme sa tomu druhému otvorili, vypočuli si ho a nechali k sebe prehovoriť vesmír jeho vlastného vnútra. Každý z nás má svoj svet, ktorý je poznačený jeho výchovou, kultúrou i svetonázorom, a ak ostaneme slepo zahľadení len do seba, vznikajú medzi nami niekedy až neprekonateľné bariéry.

To, čo nás od seba rozlišuje a niekedy aj rozdeľuje, je mnoho. Ja by som sa tu chcel zamerať na tú oblasť, ktorá v človeku vzbudzuje najviac emócii – na náboženstvo. Vieme, že náboženstiev a konfesií je veľa a tak sa nám natíska otázka – ktoré z nich je pravdivé? Ak si takto položíme otázku, tak je tu zrejmá tendencia za to pravé náboženstvo označiť to, v ktoré verím ja sám a tým pádom implicitne začínam klásť všetkých ostatných ľudí s rozdielnym náboženstvom a konfesiou na nižšiu úroveň, budem ich považovať tak trochu za „neúplných“ a obmedzených. Ak sa potom stretnú dvaja ľudia s takýmto pohľadom na vec a s rozdielnym svetonázorom, vzniká zákonite konflikt a ak sa to prenesie do masového a etnického celku, takýto konflikt môže nadobúdať až hrozivú podobu. Je preto namieste spýtať sa, či existuje aj iná cesta.

Ja by som sa tu chcel podeliť s vami o môj vlastný pohľad na tento problém. Som kresťan a k tomu ešte duchovný. Z toho dôvodu ja verím v Boha, ktorý sa v dejinách zjavil ako Jahve – záchranca a spasiteľ svojho vyvoleného národa; verím v Ježiša Krista, ktorý má moc vytrhnúť ma z vlastného hriechu a nešťastia a ktorý je mojou veľkou nádejou, ale zároveň si kladiem aj túto otázku: nebol by som podstatne ochudobnený, keby som nemal možnosť napríklad prečítať si nejakú myšlienku od Konfúcia,  zahĺbiť sa do mystických stránok knihy Tao Te Ťing, nechať sa osloviť tou neochvejnou vierou v spravodlivosť a v jediného Boha, tak ako nám to podáva Korán, vydať sa spolu s Budhom na tú fantastickú cestu k podstate môjho vedomia a utrpenia, alebo keby som nemal možnosť vnímať príklad veľkého ducha Gándhiho, ktorého myslenie i konanie malo základ v starobylej múdrosti véd a upanišád? Pýtam sa, je nutné postaviť iné náboženstvo alebo svetonázor do antagonizmu k môjmu vlastnému vierovyznaniu, keď v ňom môžem objaviť množstvo zaujímavých ideí, ktoré môžu rozšíriť môj vlastný obzor a zintenzívniť môj vzťah k Bohu? Súhlasím s egyptským spisovateľom a kňazom Henry Bouladom, ktorý hovorí, že nesmieme zazerať na všetko, čo sa „zelená za hradbami našich vierovyznaní“ a možno dokonca nastal čas, že my kresťania nebudeme chodiť k iným národom a kultúram len ako učitelia, ale  aj ako pozorní poslucháči.  Myslíme si, my kresťania, že je to v rozpore s tým, čo nás učil Ježiš? Tak sa pozornejšie zahĺbme do jeho slov a všímajme si jeho skutky a spoznáme, že v nich nenájdeme ani semienko pohŕdania inými názormi. Práve naopak, bol to on, ktorý vyhlásil univerzálnosť spásy, bol to on, kto sa nebál diskutovať so Samaritánmi a Kanánčanmi, bol to on, kto vieru pohanského stotníka vyhlásil za vzor pred celým Izraelom. Nechajme preto v našom srdci prehovoriť Ducha Svätého, ktorý nás zvlášť v súčasnosti volá k mieru a pokojnému spolužitiu bez rozdielu so všetkými ľuďmi.