Na svete je asi len veľmi málo ľudí, ktorí nepočuli o nešťastí, ktoré sa v týchto dňoch odohráva v Japonsku. Veď aj deti predškoláci sa pýtajú – čo je to zemetrasenie, čo je to veľká voda... A my veľkí vieme i o rúcaní sa jadrovej elektrárne.

Vieme to všade, veď máme médiá, ktoré nám najnovšie správy prinesú na podnose priam až do postele.

No počúvame ich, ale dotýka sa nás tragédia ďalekých šikmookých ľudí na druhom konci sveta? Čo urobíme, keď si vypočujeme tieto informácie? Pozrieme si v telke varenie, ideme do fitka či do kina, veď je nám ich ľúto, ale čo už len my narobíme? Či zaujmeme postoj – pomôžem im, prispejem cez nejakú charitatívnu organizáciu a tým som vec odbavil? Alebo sme takí, že na nich myslíme, sme s nimi v duchu, i keď tisícky kilometrov vzdialení, ale podporujeme ich i duchovne?

Veď sú tam deti, ktoré prišli o rodičov, rodičia, ktorým spod trosiek vytiahli mŕtve telíčko ich dieťatka, starkí, ktorí sa ešte pred pár dňami tešili z výročia svojej svadby a dnes sú od seba odlúčení – jeden na tomto a druhý na druhom svete. Sú tam žobráci, ktorí nemali nič a teraz nemajú ani to nič, čo mali, bohatí, ktorí vlastnia veľké továrne, ale teraz im ležia v prachu a oni budú prepúšťať  tých, čo prežili...

A my ako? Myslíme na nich aspoň? A vôbec, stačí to?

Nestalo sa Vám, že by k Vám pristúpil na ulici človek a pýtal od Vás peniaze? Na rožky a mlieko pre deti? Dali ste mu ich, či kúpili ste mu tieto potraviny? A vzápätí k Vám pristúpi druhý a náznakom ukáže, že je nepočujúci a dáva Vám hárok, na ktorom sú kolónky vrátane jednej – darovaná suma? A Vy mu chcete pomôcť cez Vašu organizáciu, pýtate číslo účtu a v tom sa ukáže, že je to podvodník? A koľkí už pomohli?

Tak potom komu pomáhať. Prostredníctvom koho podporiť tých, čo sú v núdzi. Či necháme to všetko napokon tak, nech pomôžu tí, čo nemajú také finančné problémy ako my.

Nechcem odpovedať na tieto otázky, no chcela by som Vás podporiť v tom, aby ste venovali každý deň aspoň pár minút namiesto telenovely či spánku tým, ktorí sú stratení vo svojom smútku a nešťastí. Dnes je to Japonsko, včera to bolo Maďarsko, predtým Amerika, ale i naše Slovensko a mnohí mnohí iní. A od nepamäti náš Nebeský Otec. Nazvite to modlitbou, nazvite to rozhovorom so svojím partnerom, či akokoľvek ináč. No keď budeme jeden na druhého myslieť, hoci sa nepoznáme, dokážeme veľa a verím tomu, že táto sila môže pohnúť veci dopredu. Možno my nemáme peniaze, aby sme niekomu pomohli, ale keď budeme o problémoch hovoriť a myslieť na druhých, môže prísť niekto, kto dlho hľadá, komu darovať svoje dedičstvo  možno sú takí, ktorí peniaze nepotrebujú, ale túžia po tom, aby ich druhý počúval a Vás k nemu privedie „tajomná“ sila a pomôžete mu práve Vy...