Tak by sme mohli parafrázovať výrok emauzských učeníkov pre dnešnú dobu. Totiž, takéto sklamanie v oblasti politickej, hospodárskej, právnej a iných oblastiach prevláda u mnohých občanov nielen našej slovenskej spoločnosti. Navyše sme svedkami vojen, revolúcii, bojov a nešťastí po celom svete. A preto sa pýtame, čo sa vlastne zmenilo od Ježišovej vykupiteľskej smrti?

Ba niektorí by sa mohli nám kresťanom i vysmievať: Čo je s jeho príchodom? Kedy konečne príde to Božie kráľovstvo? Je potom naozaj veľkonočné aleluja naším úprimným a radostným zvolaním, proklamáciou víťazstva dobra nad zlom? Alebo je to len túžba po vyvolaní eufórie spred dvetisíc rokov? Pretože vo veľkej miere je naše náboženstvo žiaľ vyprázdneným náboženstvom, ktoré stratilo svoju silu a utieka sa k mŕtvemu Bohu a do mŕtvej bohoslužby.[1]

V dôsledku toho pozorujeme, že stále širšie vrstvy odchádzajú z chrámov starých náboženstiev, v Európe už v 19. stor., v ostatných kontinentoch v 20. storočí. Rozpadajú sa predovšetkým staré obrazy Boha, čo je proces, ktorý možno porovnať s pádom obrazov božstiev v starej antike.[2] Áno, stráca sa náboženská dimenzia života a v dôsledku toho „sa otriasajú všetky základy“ [3]; základy našej osobnej integrity, rodinného života i spoločnosti.

Ale vráťme sa k emauzským učeníkom, ktorí sú protagonistami našej neblahej situácie. Boli učeníkmi Ježiša Krista a očakávali zmenu spoločenského života. „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael“ (Lk 24, 21), hovoria svojmu sprievodcovi na ceste z Jeruzalema do svojho mestečka Emauz. Netušia, že tým ich spoločníkom je práve Ježiš, ktorého pred jeho ukrižovaním nasledovali, počúvali a túžili ho mať ako kráľa. Ako je to len možné, že ho nespoznali? K tomu došlo až po novej interpretácii jeho poslania. Predtým ho videli očami viery, ktorá hovorila, že ako Mesiáš prinavráti Izraelu jeho stratené kráľovstvo a nastane radikálny obrat k lepšiemu v ich národe. To sa však nestalo. Prečo? Mýlili sa proroci, kňazi? Zle interpretovali Bibliu Starého zákona?  Ako si potom majú byť istí, že by to mohlo byť inak? Na to im dáva odpoveď zmŕtvychvstalý Ježiš. Poukazuje im na iné súvislosti naplnenia poslania Mesiáša než im hovorila vtedajšia tradícia.  

Nenaplnenie radostnej spoločenskej vízie nastalo v dôsledku nevery vyvoleného izraelského národa, a preto musel Ježiš kráčať krížovou cestou, na konci ktorej bola smrť. V dôsledku toho vydobyl nám iba duchovné spasenie. Na to fyzické ešte len čakáme (Rim8,23). A preto v dôsledku jeho ukrižovania i my, jeho stúpenci, kráčame bolestnou cestou utrpenia a ťažkosti, aby sme, ako hovorí apoštol Pavol, „doplnili to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu“ (Kol 1,24), čiže odškodnili nielen svoje previnenia, ale i smrť Ježiša, „ktorá volá hlasnejšie než Ábelova“ (Žid 12,24). Až po absolvovaní  ťažkých historických peripetii, môžeme sa dočkať radikálnej zmeny k lepšiemu a to v spolupráci s Mesiášom, keď príde po druhý krát a otvorí nám oči, aby sme v nových súvislostiach spoznali význam nielen ukrižovania, ale i celkovej spásy ľudstva, to znamená i po tej vonkajšej, fyzickej stránke či pozemského spoločenského rozmeru.

[1] F. Heer, Bohatší život, str. 9

[2] Tamtiež, str. 5

[3] R. Gibellini, Teológia XX. storočia (P. Tillich), str. 74