Bratia a sestry, dovoľte mi, aby som dnešný príhovor začal trochu odľahčene, vtipom; vtipom zo socialistickej éry.

Na Ostravsku vyznamenávali vysokí štátni hodnostári najlepších pracovníkov – baníkov. Keď práve dávali medailu, vysoké vyznamenanie, tomu najlepšiemu baníkovi a potriasali mu rukou, ten na ich veľké počudovanie im nepoďakoval, ale povedal: na sprostosti peniaze máte, ale aby ste mi kúpili väčšiu lopatu, to nie!“

My, tu prítomní, sme sa tiež zišli na slávnosti vyznamenania, ocenenia našich veľkých ľudí, medzi nimi zvlášť sv. Gorazda. Určite je to dobrá vec, veď ako hovorí i Písmo sväté: vážiť si treba veľkých, vzácnych ľudí; ale ruku na srdce, nerobíme takéto slávnosti – a to nemyslím teraz iba nás konkrétne, ale aj iné cirkvi, či celý národ – hlavne preto, že tým vlastne vyznamenávame sami seba? Nezabúdame pritom práve na to najdôležitejšie, na ten pravý odkaz našich velikánov, že treba pre tú vec, ktorú oni začali, viac pracovať, spolupracovať, že treba mať tú „väčšiu lopatu“ záberu pre Božie kráľovstvo?

Lenže my sa skôr sporíme o to, komu ten ktorý svätec patrí, aby sme na jeho pozadí vynikali; vlastne ten veľký človek, svätec, ktorého oslavujeme, je tou medailou na našej cirkevnej hrudi,  ktorou sa chceme chváliť.

Tak je to i v prípade sv. Gorazda. Pravoslávny teológ Ján Šafín napísal v tejto súvislosti knižku Spor o dedičstvo. V nej polemizuje s rímskokatolíckym názorom, ktorý sa snaží – na nepodložených dôkazoch – presadiť, že sv. Gorazd po svojom vyhnaní v dôsledku pápežského nariadenia zvaného Commonitorium, bol opäť povolaný na Metodov arcibiskupský prestol. Šafín to vyvracia, podobne ako aj naša cirkev.

Áno, žiaľ, sv. Gorazd sa nevrátil, lebo misia sv. Cyrila a Metoda i dielo sv. Gorazda bola u nás práve Rímskou cirkvou zlikvidovaná. Avšak i napriek tomu, je možné sa hlásiť k týmto svätcom spoločne, ale je potrebné očistiť názory na ich misiu a pokračovať v nej za podpory týchto velikánov z duchovného sveta. Lenže sme svedkami, že sa tak nedeje, a preto ostanú z tohto národa iba zvyšky na spôsob zvyškov izraelského národa po babylonskom zajatí, resp. zvyškov, ktoré po nevere židovského národa prijať Mesiáša Ježiša v neho uverili.

Také sú duchovné zákonitosti. Pripomínam smutné naplnené proroctvo byzantského cisára, ktorý po vyhnaní žiakov sv. Cyrila a Metoda, povedal o našom národe: Tento národ bude tisíc rokov prekliaty. A to sa aj stalo.

Pozrime sa teraz v akej situácii sa náš národ – a nielen on – nachádza. A hneď si položme i otázku: Sme spokojní s týmto svetom? Alebo sa nám z neho točí hlava, ako ľuďom Koperníkovej doby pri zmene geocentrického pohľadu na heliocentrický? Áno, sme svedkami obratu v myslení i konaní. Toto všetko vyvoláva však množstvo problémov, s ktorými si bežný človek nevie dať rady. A preto v týchto súvislostiach si dovoľujem tvrdiť spolu s psychológom C. G. Jungom, že všetky problémy majú základ a príčinu náboženskú, duchovnú. Potvrdzuje to i významný protestantský teológ P. Tillich, ktorý hovorí, že „ak sa stratí náboženská dimenzia života, otriasajú sa všetky základy“.[1]

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia urobil analýzu kresťanského života, hlavne vo vtedajšej západnej Európe, vo svojej knihe Koniec konvenčného kresťanstva, holandský teológ W.van de Pol. Čo je vlastne konvenčné kresťanstvo, o ktorom sa tu zmieňuje? Je to vyprázdnené náboženstvo, ktoré stratilo svoju silu a utieka sa k mŕtvemu Bohu a do mŕtvej bohoslužby.[2]

Príčin tejto neblahej skutočnosti je veľa. Jednou z nich je napríklad nástup prírodných vied, ale i psychológie a vedy o človeku – antropológie. Potom je to pokrok v samotných biblických vedách a v neposlednom rade súčasná konfrontácia s inými náboženstvami, ktoré požadujú nevyhnutný dialóg.

Prechod od geocentrického k heliocentrickému obrazu sveta zaznamenal ťažký otras, ako aj počiatok vyprázdnenia konvenčného kresťanstva. Toho dôkazom je i prípad Galilea. Totiž,  jeho prechod k novému obrazu sveta inkvizícia hodnotila ako podkopanie starobylého presvedčenia viery. Jeden z konzultorov Svätého Officia sa vtedy dokonca vyjadril, že celé kacírske Lutherovo učenie nie je tak nebezpečné ako Galileiho. Ako sa zdá, tento konzultor zbadal, že Galileovým vystúpením začalo celkom nové ohrozenie konvenčného kresťanstva a že jeho objav spočívajúci na pozorovaní bol iba „začiatkom pôrodu.“ A týmto konzultorom, ktorý sa postavil proti heliocentrickému obrazu sveta, bol sám veľký kardinál a teológ Belarmín.[3]

Nástupom techniky nastali radikálne premeny nielen v našom spôsobe života, ale i v našom vzťahu k prírode. Zmenili sme tým i svoj životný štýl, ktorý je poznamenaný veľmi rýchlym životným tempom, ktorý nás okráda o čas myslieť na Boha.

Ale Cirkev, ako hovorí Dietrich Bonhoeffer, žiaľ tomu nerozumie, lebo sa uzatvorila sama do seba a obrátila sa chrbtom k svetu. Svojím samoľúbym a odsudzujúcim postojom sa postavila proti nemu. A preto vina za odcudzenie medzi cirkvou a svetom neleží na svete, ale na cirkvi. Tá vina je ešte o to väčšia, že v  Božom pláne nemá mať miesto len cirkev kresťanov, ale celý svet a celé ľudstvo.  Boh totiž nevylučuje zo svojho „ekumene“ ani jedného človeka. Boh má súcit s osudom každého jednotlivého človeka a s osudom celého ľudstva. Preto ekumenizmus nemá sledovať len znovuzjednotenie kresťanov, ale ľudstvo celého sveta.[4]

Konvenčné kresťanstvo so svojimi predstavami, teóriami, normami a správaním je za nami. Moderný človek úplne a definitívne zamenil starý mytologický spôsob myslenia za nový, vedecký fundovaný spôsob myslenia. Stojíme v každom ohľade v novom začiatku. Výstavbu budú musieť prevádzať všetci ľudia spoločne, protestanti a katolíci, ortodoxní i liberáli, kresťania  a nekresťania, veriaci i neveriaci.[5]

Túto výstavbu určite sledujú i naši duchovní velikáni, a nebazírujú na tom, aby sa ich činnosť ako tradícia otrocky kopírovala, ale aby sme z nej uvoľnili ducha pre dnešnú dobu.

Preto nebojme sa im podať tú „väčšiu lopatu“ duchovného záberu, pretože oni chcú s nami spolupracovať na dovŕšení Božieho kráľovstva. Amen. 

[1] R. Gibellini, Teológia XX. storočia (Tillich), str. 74

[2] F. Heer, Bohatší život, str. 9

[3] W. van de Pol, Koniec konvenčného kresťanstva

[4] Tamtiež

[5] Tamtiež