Ročník 2011

Hodnotenie užívateľov:  / 1
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 07. december 2011 Napísal: Mgr. Vlastimil Šulgan
Dátum uverejnenia Prečítané: 2530x
Vytlačiť

vlastimil_sZdá sa mi, akoby to bolo včera. Všetky významné ulice a námestia boli preplnené davom ľudí. Nie zlovestným, temným, iracionálnym davom, ale jednoducho akýmsi vľúdnym zoskupením ľudí, ktorých dovedna nezdružila nenávisť, deštrukcia alebo bezmyšlienkovitý protest, ale prostá solidarita, túžba po slobode a pocit spolupatričnosti a to človeku dávalo pocit, že týmto davom nie je pohltený a potopený, ale akosi rešpektovaný – celkom ako doma. Áno, mám na mysli nežnú revolúciu a nechcem v tejto chvíli nič idealizovať, len sa v myšlienkach aspoň nachvíľu vrátiť späť k tomu snu, ktorý väčšina z nás vo svojom srdci intenzívne pociťovala.

Bol to sen o svete bez hraníc oddeľujúcich človeka od človeka. Zárukou nám malo byť prelomenie „nezbúrateľného“ múru medzi krajinami tzv.  západu a východu, kedy sa zdalo, že akékoľvek preteky v zbrojení sa stávajú minulosťou, pretože sú už vlastne niečim zbytočným. Boli sme presvedčení, že to mýtické „pax augustiana“ už konečne začína byť realitou, Janus svoje brány zatvára a Mars so svojimi  spoločníkmi – strachom a hrôzou – pomaly odchádza na večný odpočinok.

Dnes po viac ako dvadsiatich rokoch vieme, že to bol len sen, i keď krásny sen, ale predsa len sen, ktorý nakoniec musel uvoľniť miesto realite. Svet ostáva naďalej rozdelený, ba môžeme povedať, že tie hranice sú oveľa hlbšie, desivejšie, iracionálnejšie, pričom vytvárajú akúsi chaotickú spleť hraníc, v ktorých sa snáď ani nie je možné vyznať. Už tu nemáme jednu hranicu oddeľujúcu od seba dva stabilné bloky, ale množstvo hraníc, ktoré sa často krížia a zdvojujú a tragicky od seba delia aj ľudí žijúcich vo vzájomnej blízkosti a to podľa národnosti, rasy, kultúry, sociálneho statusu, ideológie či náboženstva. To nás vedie len k jednemu záveru – existencia hraníc oddeľujúcich ľudí navzájom nezávisí od od spločensko-politickej situácie, ale sú zakorenené hlboko v nás a ak ich chceme definitívne zbúrať, musí  mať každý z nás odvahu nazrieť do zrkadla pravdy.
            Mňa, ako kresťanského duchovného obzvlášť desí ten nanovo sa týčiaci mohutný múr medzi náboženstvami, ktorý tu už vlastne bol, a ktorý neveští nič dobré. Keď sa v polovici 20. storočia postupne sformovali ekumenické snahy do jednotne organizovanej ekumenickej rady cirkví, mali sme my kresťania nádej, že sa postupne  vo vzájomnej otvorenosti a dialógu medzi cirkvami pred našimi očami začne vynárať viditeľná jednota všetkých veriacich v Krista, ktorá dokáže celý svet uviesť v úžas. A to mal byť len prvý krok, pretože my nie sme kresťanmi len sami pre seba, ale aj pre celý svet. Tým druhým krokom malo byť pozvanie k dialógu predstaviteľov a ľudí z iných náboženstiev, ktorým leží osud súčasného človeka na srdci. Aký je výsledok? Ekumenické snahy naše nádeje nenaplnili. Zdá sa nám, že všetko ustrnulo na mŕtvom bode. Pred časom sa v tomto zmysle vyjadril aj prvý generálny sekretár ekumenickej rady cirkví W. A. Vissert-Hoooft: „Ekumenické hnutie sa ešte nestalo revolučnou silou v našich kresťanských obciach. Stale ešte je príliš záležitosťou dústojníkov a príliš málo záležitosťou vojakov. Stále ešte nevidíme celú hĺbku a šírku úloh cirkvi.  Ešte sa dosť nepodieľame  na utrpení cirkví, ktoré sú utláčané. Naše svedectvo v prospech mieru a spravodlivosti je príliš slabé. Vo všetkých cirkvách sme o obnove mnoho hovorili, ale málo pre ňu urobili.“ Hoci tieto riadky boli napísané pred viac ako štyridsiatimi rokmi, zdá sa, že sú celkom aktuálne aj v súčasnosti a môžeme povedať, že odvtedy žiaden výraznejší posun vpred nenastal. 
            A ako sme na tom v medzináboženskom dialógu? Je úplne zrejmé, že bez dokonania prvého kroku je ten druhý neistý a otázny. To presne odráža súčasný stav tejto problematiky. Existuje tu len niekoľko individuálnych a izolovaných iniciatív, ale vo všeobecnosti je na tomto poli úplne mŕtvo. Ba čo viac – v niektorých prípadoch sa zdá, že sme sa dostali až o celé stáročia dozadu. Rád by som sa v krátkosti dotkol náboženstva, ktoré je v našom kultúrno-spoločenskom priestore ostrakizované najviac – a tým je islam. Moja otázka znie – za čo považujeme toto náboženstvo? Je to naozaj náboženstvo postavené na základoch fundamentalizmu, netolerancii, krutosti a xenofóbii? Ak je to tak, potom by mala byť história národov, ktoré vo veľkej miere formovali hodnoty islámu, v porovnaním  s našou históriou, poznačená nepomerne viac krutosťou, krviprelievaním a zločinom. Ale máme skutočne pocit, že by v tej  našej histórii tej krutosti a tyranie bolo výrazne menej? To ale znamená, že problém ani tak netreba hľadať v  existencii islamu, ale skôr niekde úplne inde. Tu platí to, čo platí aj v bežných medziľudských vzťahoch – prstom by sme nikdy nemali ukazovať na tých druhých, pretože by mal v prvom rade smerovať na nás a do nášho srdca. Ak tvrdíme, že islam vniesol na svet iba nenávisť a vojny, ako to v 15. stor. napísal istý byzantský cisár, ktorého s takým oduševnením citoval Benedikt XVI. vo svojej regensburskej  prednáške, potom sa dopúšťame takého primitívneho zejdnodušenia, ako keď povieme, že ateisti  priniesli na tento svet len amorálnosť, židia lásku k peniazom a kresťania upaľovanie bezbranných žien. Ak by sme sa odhodlali nestranne načrieť do studnice hodnôt a ideí islamu, na prvý pohľad by nám bola zrejmá ich neochvejná vernosť pravde jedného Boha, oduševnenosť pre bezpodmienečné dodržiavanie jeho zákonov a úžasná solidarita s tými, ktorí sú momentálne v núdzi. Nie je trestuhodné, že nechceme  niekde vidieť to, čo by malo charakterizovať aj nás? Hanbím sa za tých kresťanských duchovných, ktorí verejne pranierujú Korán, hoci z neho neprečítali ani jednu stať ako aj za tých kresťanov, ktorí odsudzujú niečo bez toho, aby vyvinuli čo i len najmenšiu snahu to spoznať a pochopiť.  Hanbím sa, že sme sa rozhodli ísť cestou reštrikcie a zakazujeme iným verejne prejavovať svoju formu vzťahu k Bohu, nosiť symboly svojej nábožnosti a stavať si svoje chrámy, pretože v takýchto snahách sa neskrýva ani tak strach z toho druhého, ako skôr strach s vlastnej neistoty a prázdnoty, ktorá sa v našich srdciach vytvorila preto, lebo nie sma verní tomu, čomu by sme verní byť mali.
            Alebo si myslíme, že nenávidieť „inovercov“ je hodné kresťana? Máme taký dojem, že by nás touto cestou viedol samotný Ježiš? Čítajme pozorne  evanjeliá a som si viac ako na sto percent istý, že v nej nikto nenájde ani náznak nenávisti či odsudzovania pohanov. Práve naopak, v niektorých prípadoch im bol zvlášť naklonený a dal ich dokonca za príklad pre židov a svojich učeníkov. Zaujímavé je aj jeho stretnutie so samaritánkou, tak ako nám to podáva Jánovo evanjelium. Ježiš jej nakoniec odpovedá takouto myšlienkou: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“ Jn 4, 21-23
            A myslím si, že na ničom inom v skutočnosti ani nezáleží. Je jedno v akom náboženskom obrade sa obraciam k Bohu, ak však to nie je v duchu a pravde, je to len mlátenie prázdnej slamy. Ak však ktorýkoľvek človek, pochádzajúci z akejkoľvek kultúry či náboženstva otvára svoje srdce Bohu v duchu a pravde, je mojou povinosťou si tohto človeka vážiť a hľadať k nemu cestu, pretože si ho už našiel samotný Otec.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49

Pridať komentár

You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2011Je správne nenávidieť?