A zasa ubehol rok. Ako to len beží,,,,, a viac a viac , a častejšie počuť, že aj to bežanie času sa zrýchľuje. A aj  mne, ako staršiemu už to človeku. sa to tak vidí.
Zasa začíname ročnú púť svojho života. A začiatok cirkevného roka hovorí, že aj tento cirkevný rok, svojou skladbou, nám môže poslúžiť, pri našom kráčaní.
Dnešný text Evanjelia je pre nás darom v tom, že nám pripomína, na čo by nebolo dobré hneď na začiatku zabudnúť, lebo aj na začiatku záleží. Záleží viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
Ale začiatok je potrebný pre to, čo bude.

Aj dnešný príbeh, ktorý Ježiš vyrozprával svojim poslucháčom, je jednoduchý, ako všetky ostatné.
A predsa ide o veľa. A keď sa nám podarí porozumieť, môžeme zbadať, že ide  aj o všetko.
Pán rozdáva úlohy a s úlohami a s možnosťami aj zodpovednosť.
A tá zodpovednosť, aby to všetko fungovalo, keď tam už on nebude, tak ako by tam bol.
Už to, keď nebude doma, bude závisieť na nich, aby to bežalo tak, ako by tam bol.
Aby to správne bežalo teraz, aby bolo dobré to, čo príde.
Mne sa zdá, že viac nám záleží na budúcnosti, ako na prítomnosti. Ale bez zodpovednej prítomnosti, nie je ani budúcnosti, na ktorú by sa oplatilo tešiť. A už pomaly prichádzame k základnej výpovedi dnešného Ježišovho rozprávania.
Bdelosť je to, čo je nevyhnutne potrebné na zachytenie toho, čo je potrebné pre správne rozhodnutie v prítomnosti pre budúcnosť.
Poznať svoju úlohu v živote, svoje schopnosti, aby sa mohlo stretnúť v nás to naše, čo je z našej moci, s tým, čo nie je z našej moci, to Božie a tak, aby sme mohli urobili to, čo môžeme len mi urobiť.
To sa naozaj nedá bez toho, čo z dnešného textu zaznieva, ako veľmi naliehavá výzva. Až tak naliehavá, že sa zdá, že bez nej to naozaj nejde.
Preto aj inšpirovaní  skúsenosťou tých, ktorí uverili, skúsme túto možnosť zakúsiť  aj vo svojom vlastnom živote, veď život postavený na výhovorkách za veľa nestojí, ani teraz ani potom.
Čaro adventnej doby so svojím tradičným vyvrcholením sa v takejto túžbe naozaj aj pre nás môže stať darom.
Teraz, v advente, je to zasa na nás.
Udalosť, ktorú sme si dnes vypočuli v treťom čítaní, je svedectvo prvej kresťanskej generácie. Predstavuje už Ježiša  i Jána ako dospelých mužov, ktorí už vedia, čo chcú, vedia  čo je ich životnou úlohou aj to, že ľudsky videné idú do nešťastia.
Ich životy sa odohrali v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste, v konkrétnych spoločenských podmienkach.
Grécka filozofia, importovaná do rímskej kultúry a rozšírená  s rímskou mocou do jej provincií, už nemá potrebnú silu.
Hedonizmus sa nepresadil a skepticizmus, ktorý ho nahradil, neprinášal veľa nádeje. A prítomnosť bez nádeje za veľa nastojí. Prítomnosť bez nádeje začína ovládať súmrak  prechádzajúci  až do tmy. A kde je tma, tam sa stráca orientácia, poznanie, i život sám.
Ľudia, Ježišovi  účastníci, deti svojej doby,  tí citlivejší, tí, ktorí to ešte všetko nechceli vzdať, tí, ktorých Ježiš zaujal, keď sa započúvali do jeho slov, tým jeho slovo sa začalo vidieť i ako svetlo. A neskôr o tejto skúsenosti hovorili iným a dnes aj nám.
Aj my sme mali v živote šťastie, že sme sa niekde s takouto skúsenosťou stretli, že aj my sme zažili tmu a napriek tomu sme to nechceli vzdať a s odvahou sme začali premýšľať nad Ježišovým slovom, a ešte s väčšou odvahou sme to skúsili a zažili tiež to, čo zažívali kresťania prvej generácie, keď Ježiša vnímali aj ako svetlo.
K osožnému prežívaniu adventu, aj nám môže pomôcť zdieľanie takejto vlastnej skúsenosti s tými, ktorí už tiež vedia, čo je tma, a ešte to predsa len nechcú vzdať.
Nech je našim darom svetu naše svetlo. Mne sa veľmi vidí, že by to pomohlo.
Z roka na rok, častejšie a znepokojujúcejšie počuť z našej strany  ukradli nám Ježiška. Tento týždeň v ranom zamyslení od katolíckeho kňaza – publicistu, vysielanom v rozhlase, zaznela vážna obava o osud Vianoc.  Vianoce začínajú byť o inom. Strácajú prepojenie na pôvodný koreň.
Aj mne sa zdá, že je to skoro tak.
Na jednej strane ma teší, že posolstvo pôvodných Vianoc vyjadrené hudobným umením, zaznieva aj v obchodných domoch bez rozdielu miestností, v tých veľkých i tých najmenších, i pri pití punču na adventných trhoch , čo v čase mojej mladosti veru nebolo, predsa sa z toho neviem voľajako tešiť. A premýšľam prečo sa tomu neteším. Veď keď sa o Ježišovi spieva na verejnosti, bez obmedzenia, nie to dôvod k radosti? Veď o to nám predsa ide, aby bol známy všade na Zemi.
 
Veru sa trocha obávam, že toto nie je schodná cesta. Cesta, ktorá človeka privádza k poznaniu toho, prečo Ježiš vstúpil tak dramaticky do našich ľudských dejín a ku podivu sveta aj v nich stále zostáva.  K poznaniu toho, čo by tu bez neho nebolo, ani v spoločnosti, ani v našich rodinách, ani v našich osobných životoch.   K poznaniu toho čo vlastne Ježiš veril, k poznaniu toho, prečo sa narodil.
Aj dnešný krásny, až poetický príbeh o anjelovom zvestovaní Márii, toľko krát spracovaný i maliarskym umením, a nie len z komerčných dôvodov, naznačuje, že ide naozaj o veľa. Až tak o veľa, že to presahuje ľudský rozum a privádza nás do reality, do ktorej sa vstupuje len ľudským srdcom.
A to naznačuje, že sa jedná tam, kde ide o všetko.
Že to, čo zachraňuje, nie je vo veci, ale vo vzťahu. A veci premenené na dary, ktoré symbolizujú vzťah.
V tomto poslednom adventnom týždni, keď už sviatky Ježišovho narodenia sú predo dvermi, my kresťania buďme si darom jeden druhému, ale i tým, ktorým sa očakávanie sviatkov Ježišovho narodenia až tak bytostne neprihovorilo ako nám. Aby spolu s nami vložili s odvahou svoju nádej    na vzťahy, ktoré menia človeka i svet k lepšiemu.
Som presvedčený, že keď sa nám to aspoň trocha podarí, nemusíme sa obávať o osud Vianoc.