Celibát nie je nevyhnutný pre kňazstvo
Ilustračný článok k téme od nášho hosťa reverenda M.Rybára
(zdroj: http://www.noveslovo.sk/archiv/2002-19/ocivilizacii.asp)

V roku 1993 pápež Ján Pavol II. vyhlásil: ,,Celibát nie je podstatný pre knazstvo.” Ešte pred ním Druhý vatikánsky koncil deklaroval, že ide iba o záležitost cirkevnej disciplíny, ktorá nie je teologicky nariadovaná a ani nevyhnutná pre knazstvo. Napriek tomu celibát nebol zrušený a nadalej ho presadzujú za každú cenu.

Pocas minulých 30 rokov na celom svete odvolali z duchovného stavu vyše 110 tisíc katolíckych knazov preto, lebo sa oženili. V súcasnosti je asi 30 percent všetkých knazov ženatých. Aj to je prícinou alarmujúceho nedostatku celibátnych knazov. Viac ako polovica z asi 400 tisíc farností nemá stáleho duchovného. Pritom vekový priemer existujúcich celibátnych knazov je 55 rokov. Odhaduje sa, že v roku 2005 bude ich pocet o 45 percent nižší a stav rímskokatolíckej populácie o 65 percent vyšší ako na zaciatku tohto tisícrocia. Ak chce cirkev zabezpecit sviatosti pre všetkých svojich veriacich, bude sa musiet rozhodnút pre jediné možné úcinné riešenie - zrušenie povinného celibátu.

Postavenie ženatých knazov

Mnohí zo ženatých knazov stáli pred dilemou - nasledovat najvyššiu autoritu Boha, ktorý prostredníctvom Biblie hovorí, že muž a žena majú žit v posvätnom manželskom zväzku, alebo nasledovat cirkevný zákon povinného celibátu. Viacerí sa rozhodli nasledovat vyššiu autoritu, a preto ich odvolali z duchovného stavu. Hoci porušili cirkevný zákon, neporušili rímskokatolícku vieru. Existuje množstvo cirkevných zákonov - tzv. kánonov, ktoré odobrujú pôsobenie ženatých knazov pre duchovné úcely. Podla kánonu 290 každý vysvätený knaz je stále knazom, pretože vysvätenie je za knaza, nie za duchovného, no na rozdiel od celibátneho knaza nemôže zastávat duchovný post. Preto je ženatý knaz exduchovným, nie exknazom.

No i preradenie knaza z duchovného do laického stavu by podla kánonu 4 z Trentského koncilu (1545-1563) nemalo byt možné. Najdôležitejší kánon 1752, tzv. zlatý, hovorí, že ,,spasenie duší... je vždy najvyšším zákonom cirkvi”. To znamená, že cirkevné zákony odporujúce tomuto prvoradému cielu sú vlastne proticirkevné. Ak teda povinný celibát zabranuje ženatým vykonávat duchovnú cinnost potrebnú pre spasenie cloveka, tak je v protiklade s úcelom existencie samotnej cirkvi. Navyše celibát vôbec nie je potrebný pre spasenie knaza ci veriaceho.

Raná cirkev a sexuálna abstinencia

História rímskokatolíckej cirkvi, v priebehu ktorej bolo mnoho knazov, biskupov a dokonca i 39 pápežov ženatých, myšlienku ženatých knazov podporuje. Na základe vtedajších židovských zvykov sa predpokladá, že okrem mladého Jána boli ženatí aj apoštoli a ich rodiny cestovali spolu s nimi. Podla Nového zákona Ježiš poveril ženatého apoštola Petra, aby viedol cirkev. Na inom mieste sa hovorí, aby dekani, knazi a biskupi boli ženatí a pre vedenie cirkvi mali skúsenosti z vlastnej rodiny. Samotný Pavol inicioval vznik mnohých komunít a nechal ich spravovat ženatými knazmi.

Raná cirkev existovala na princípe rodinne orientovaných komunít a knazmi sa stávali muži vybraní ludmi na základe poznania evanjelia, nie podla toho, ci chcú žit v celibáte. Rozhodnutia sa uskutocnovali spolocne, nie centralisticky. Celibát v podobe sexuálnej abstinencie existoval medzi pustovníkmi, mníchmi a ovdovenými ludmi a vážili si ho, pretože bol vecou ich rozhodnutia. Taktiež celibát u knazov bola cisto osobná záležitost a do zaciatku 4. storocia sa nenariadoval žiadnou legislatívou. Zmena rodinne orientovaných komunít na centralizovanú cirkev a následné zdôraznovanie knazského celibátu sa zacali systematicky realizovat po roku 313, ked cisár Konštantín (306-337) legalizoval krestanstvo v rámci Rímskej ríše. Tento krok motivovala najmä politika, i ked podporoval krestanstvo, nikdy sa nestal krestanom a nadalej uctieval rímskych bohov.

Krestanstvo štátnym náboženstvom

Po vyhlásení krestanstva za štátne náboženstvo cisárom Teodosiom I. (378-395) v roku 392 to prestalo byt iba záležitostou duchovnou, ale i politickou a vojenskou, co nenechalo bez zmeny ani spôsob existencie cirkvi. Knazom udelovali zvláštne sociálne postavenia, dostávali plat a tešili sa mnohým privilégiám. Biskupi získali spolocenskú autoritu a správu nad ludmi vo svojej oblasti. Mnohí významní Rimania príkazom cisára konvertovali, neskôr sa stali knazmi a rýchlo sa dostali do vedúcich pozícií v cirkvi. Tam preniesli i svoje praktiky. Slávenie Eucharistie, predtým konané v rodinných spolocenstvách, sa zmenilo na omše zahrnujúce množstvo ludí a stávalo sa rituálom odzrkadlujúcim obrady cisárskeho dvora. Objavili sa rozsiahle cirkevné budovy, súdy, nadriadenost a podriadenost. Bežní veriaci už nemohli pôsobit v cirkvi, iba urcení duchovní, ktorí neboli vyberaní demokratickým, ale aristokratickým procesom.

Autorita sa preniesla zo ženatých na nových knazov, ktorí zacali sústredovat okolo seba moc a vytvorili hierarchiu odzrkadlujúcu vládnucu triedu. Cirkev sa zacala odklánat od záujmov ludí a uprednostnovala politikov. Prijala sa i rímska praktika, že ženy vnímali ako podradné voci mužom a nesmeli preto verejne vyjadrovat svoj názor a zastávat inštitucionálne posty, hoci sa v ranej cirkvi aktívne podielali na náboženskom živote komunity. Neskôr sa Rímska ríša rozpadla, no prostredníctvom cirkvi jej systém pokracoval. Krestanstvo teda ,,porazilo“ túto ríšu a jej polyteizmus, ale prebraté rímske a iné pohanské tradície ovplyvnili krestanstvo a takto vzniknutý synkretizmus, vrátane celibátu, sa stal súcastou cirkvi.

Povinný celibát nemá pôvod v krestanstve, ani v židovstve. Rituálna cistota knazov bol pohanský koncept založený na jednostrannom vnímaní sexuality ako zlej, nebezpecnej a deštruktívnej cinnosti dovolenej iba za úcelom rozmnožovania. Pripisovanie zvláštneho významu celibátu tiež súviselo s rímskym zvykom zdržanlivosti od sexuálneho vztahu s cielom udržat si energiu pred bojom alebo športom, co sa prenieslo i do liturgických praktík. Knazom nariadovali nemat vztah s manželkou v noc pred slávením Eucharistie. Postupne sexualita, manželstvo a rodinný život zacali byt zaznávané a celibát sa zdôraznoval ako najvyšší stupen svätosti, co bolo vhodným nástrojom v rukách ctižiadostivých biskupov na zníženie autority ženatých knazov.

Formovanie osobitnej legislatívy

Pravdepodobne prvé nariadenie tohto druhu sa objavilo v podobe kánonu 33 z Elvirského koncilu v Španielsku (roku 305), ktorý zakazoval duchovným mat sexuálny vztah s manželkou a pocat deti. Ak by v tom pokracovali, mali ich zosadit z duchovného stavu. Kánon 3 z Nicejského koncilu (325) zakazoval duchovným spolocnost žien okrem tých, ktoré sú mimo podozrenia vzniku prípadného vztahu. Pápež Damasus I. (366-383) v roku 366 síce vyhlásil, že sa knazi môžu ženit, no nesmú mat sexuálny vztah s manželkou. Manželia mali žit ako brat a sestra a slub ženy ohladom sexuálnej abstinencie sa stal podmienkou pre manželstvo. V roku 386 sa konal Rímsky koncil vedený Siriciom (384-399), ktorý predtým opustil manželku a deti preto, aby sa stal pápežom. Na tomto koncile vydal nariadenie, ktorým zakázal dekanom a knazom sexuálny vztah s manželkou a v prípade porušenia sa im malo zabránit v postupe na vyšší post.

Leo I. (440-461) nariadil duchovným žit s manželkou tak, aby sa formálne manželská láska zachovala, no bez fyzických prejavov. Malo to vyriešit túžbu po manželstve a po posvätnom duchovnom stave a takto vyjadrovat vznešenost ludskej lásky. Ak sa však uskutocnil sexuálny vztah, považoval sa za taký vážny hriech ako cudzoložstvo a duchovného zosadili. Koncily sa zaoberali aj otázkami, ako má takýto pár spávat, aby sa vyhol prípadným problémom. Nakoniec však koncily v Metzi (888) a v Mohuci (888) zakázali vzájomné spolužitie, lebo sa dala tažko zarucit sexuálna zdržanlivost. Iný aspekt celibátu spocíval v tom, že duchovným po vysvätení neumožnoval vstúpit do manželstva. Takéto zámery mali slúžit k vytvoreniu jednoty v cirkvi, no tým, že boli v rozpore so základnými ludskými právami, nestretávali sa so všeobecnou podporou a stali sa jednou z prícin rozdelenia cirkvi na západnú a východnú v roku 1054.

Leo IX. (1049-1054) presadzoval celibát s cielom odstránit nemorálnosti v cirkvi, hoci k nej v skutocnosti prispieval i celibát. Neskôr Gregor VII. (1073-1085) ostro napádal knazov žijúcich v manželstve. Videl v tom hrozbu pre ich odovzdanie sa cirkvi, lebo vraj môžu uprednostnovat viac svoju rodinu. Preto knazi majú byt „ženatí“ jedine s cirkvou a veriacich majú vnímat ako svoje ,,deti“. V roku 1074 nariadil, aby každý, kto chce byt vysvätený za knaza, zložil slub celibátu. Ženatým zakázal vykonávat duchovnú cinnost a veriacim prijímat od nich duchovné služby. V roku 1095 Urban II. (1088-1099) nariadil, aby ženatých knazov, ktorí neuposlúchnu dodržiavanie celibátu, uväznili pre dobro ich duší, ich manželky a deti predali do otroctva a majetok pripadol cirkvi. Týmto sa upevnovala pápežská moc a zväcšoval sa cirkevný majetok.

Uzákonená podmienka na vysvätenie

Zákon povinného celibátu ako podmienka na vysvätenie sa zacal formovat v roku 1123 kánonom 21 z Prvého lateránského koncilu za pápeža Kallista II. (1119-1124), ktorý zákaz žitia s manželkou stanovil ako všeobecný zákon. Druhý lateránsky koncil roku 1139 za Inocenta II. (1130-1143) kánonom 7 zakázal uzatvorenie manželstva po vysvätení a existujúce manželstvá vyhlásil za neplatné. Duchovní sa museli oddelit od svojich manželiek a rodín, inak ich zbavili duchovného postu a spolu s rodinami predali do otroctva. Ak mal byt nejaký ženatý muž vysvätený a súhlasila s tým jeho manželka, tá mala potom vstúpit do kláštora a ich majetok prepadol v prospech cirkvi. Roku 1322 Ján XXII. (1316-1334) ustanovil, že iba neženatí muži môžu byt vysväcovaní, aby sa tak vyhlo prípadnému nesúhlasu manželky.

Takto celibát slávil dlhoocakávané vítazstvo, ktorým sa však znicila tradícia ženatých knazov a základ viery v zdravom rodinnom prostredí. Napriek zákazu sa objavovali prípady tajných manželstiev, ktoré inkvizícia postihovala. Pocas celého úsilia o zavedenie celibátu sa ozývali hlasy proti tomu, no cirkev si vždy našla cestu, ako mocensky umlcat protesty. Za zmiernenie celibátu boli nielen cirkevní predstavitelia ako Ulrich Zwingli (1484-1531) a Martin Luther (1483-1546), ale i svetskí predstavitelia – rímsko-nemeckí cisári Karol V. (1500-1558), Ferdinand I. (1503-1564) a Maximilián II. (1527-1576). Neochota Vatikánu reagovat na tieto podnety viedla k reformácii a vzniku protestantských cirkví, ktoré úspešne sklbili manželstvo a duchovné poslanie. Na koncile v Trente (1562-1563) všetky odporúcania na zmiernenie podmienok celibátu zamietli. Naopak, súhlasili so založením seminárov, aby už od mladosti pripravovali mužov na život v celibáte.

Pocas osvietenstva v 17. a 18. storocí opät zosilneli námietky a po Prvom vatikánskom koncile (1869-1870) starokatolíci upustili od tohto zákona. Napriek tomu Vatikán nadalej radikálne odmieta akékolvek snahy o zmenu a dokonca pápež Benedict XV. (1914-1922) vyhlásil, že cirkev považuje celibát za taký dôležitý, že ho nikdy nezruší.

Negatívne dôsledky pretrvávajú

Povinný celibát má vážne negatívne dôsledky pre ludí a cirkev i v súcasnosti. Oddeluje duchovného od veriacich a od spolocnosti, ktorá pozostáva z rodín, a nie z celibátnych ludí. Popiera základné práva, znevažuje manželstvo a manželský sexuálny vztah. Je prícinou nízkeho záujmu o knazstvo, vytvára podmienky na vznik utajovaných sexuálnych kontaktov duchovných so ženami a narodenie sa detí z takýchto vztahov. Stál i za mnohými sexuálnymi zlocinmi, vrátane sexuálneho zneužívania a znásilnovania žien a pedofílie, ako o tom svedcí séria afér z USA. Prispieva k tomu, že približne 30 percent duchovných je homosexuálne orientovaných, pricom asi polovica z nich to i sexuálne praktizuje.

Celibát má hodnotu iba vtedy, ak je slobodne zvolený. Zrušením jeho povinnej formy by cirkev mala k dispozícii vyše 110 tisíc dnes ženatých knazov a pritiahlo by to nových záujemcov. Urýchlilo by sa priblíženie rímskokatolíckeho rituálu s ostatnými krestanskými rituálmi, pretože tieto sú spojené s tradíciou ženatých knazov. Takto by sa slová Vatikánu o ekumenizme zmenili na konkrétny skutok, ktorý by mohol odštartovat proces na zjednotenie krestanských cirkví. Odstránilo by sa choré vnímanie vyššej duchovnosti celibátu nad manželstvom. Bol by to dôkaz toho, že si cirkev váži manželský zväzok a dôležitost ženy i pre duchovného, cím by sa odstránilo znevažovanie úlohy žien ako manželiek duchovných. Ženatí knazi majú skúsenosti s rodicovskou zodpovednostou a s tým ako prežit v tomto svete, co celibát nikdy nemôže poskytnút. Manželstvo duchovných by celú cirkev po mnohých stárociach opät navrátilo k pôvodnej cirkvi, spolocnosti a veriacim, od ktorých ju oddelila obrovská priepast vytvorená celibátnou hierarchiou.

No zrejme na to, aby sa zrušil povinný celibát, i veriaci budú musiet urobit nejaké kroky. Mnohé reformacné procesy v rímskokatolíckej cirkvi neinicioval Vatikán, ale veriaci. V USA existujú miništrantky, hoci cirkevné nariadenie to zakazuje. V Južnej Amerike na žiadost veriacich a s dovolením biskupov ženatí knazi spravujú farnosti. Teraz je viac ako kedykolvek predtým na veriacich, aby sa uskutocnil dlho ocakávaný Tretí vatikánsky koncil, ktorý by ocistil cirkev od všetkého chorého a navrátil ju do pozície, v ktorej bola na zaciatku. To znamená byt mostom medzi Bohom a ludmi, a nie bariérou. Preto otázkou ohladom povinného celibátu neostáva to, ci bude zrušený, ale kedy.