Pred niekoľkými týždňami odišiel môj otec. Možno si poviete, mnohí odišli. Áno, mnohí i z kruhu mojich najbližších, no s otcom mám veľmi blízky vzťah. Je to môj ocko, ktorého veľmi ľúbim, vážim si ho, snažím sa ho poslúchať i teraz a byť mu dobrou dcérou. A teraz, keď odišiel, niekedy sa stane, že vo svojej mysli cítim smútok. Samozrejme viem, že duchovný svet existuje. Viem, že je reálny rovnako ako tento fyzický a v mnohých smeroch ešte reálnejší. No na druhej strane sa musím priznať, že hoci som o týchto skutočnostiach bytostne presvedčená, napriek tomu cítim spomínaný smútok. Pramení z toho, že sa cítim exkomunikovaná. Nie, neusmievajte sa, nežijeme v stredoveku. Otec v ktorejsi svojej prednáške hovoril o tejto exkomunikácii a hoci som nejasne tušila, o čo ide, predsa sa ma to osobne dotklo až teraz v tomto čase... Teraz, keď nemôžem s otcom komunikovať priamo, vidím, aké je moje srdce hluché a slepé. Možno sa v mojich slovách nachádzate i Vy, no radšej by som verila, že nie.

No bolesť prameniaca z mojej neschopnosti komunikovať priamo s duchovným svetom mi ukazuje jeden ešte hlbší problém. Je to exkomunikácia na vyššej úrovni – neschopnosť komunikovať s Nebeským Rodičom. Keď sa ponorím do svojho vnútra, s istotou môžem povedať, že Boh je i v mojom vnútri. Je vnútri každého z nás. Len z vlastnej vôle Ho však zatvárame za mreže väzenia našej mysle, nášho srdca, nášho života. Často sa stáva, že s Ním ani len nechceme komunikovať. Odmietame počúvať Jeho Slová. Ak by sme Jeho Slová neodmietali, bezpodmienečne by sme museli zmeniť svoj život. A tak sa sami oberáme o Jeho lásku, o život v kráľovstve pokoja a mieru, ktorý pre nás na počiatku vysníval a pripravil...

V Písme je ale napísané: „Blahoslavení chudobní, trpiaci, prenasledovaní, čistého srdca, atď., pretože vaše je Nebeské kráľovstvo, povedal Ježiš. Áno, práve táto kategória ľudí mala možnosť uveriť Ježišovým slovám o Božom kráľovstve, ktoré prišiel založiť. Potvrdzujú to i Ježišove slová v Nazarete: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok" (otec Augustín).

Len v duchu pravej pokory si však exkomunikáciu a túžbu po nadviazaní bezprostredného kontaktu môžeme uvedomiť. Len v duchu pravej pokory sme citliví na Božie volanie – na Jeho Slovo. Sme pripravení komunikovať...

Práve prežívame jedno z veľmi dôležitých období liturgického roka – pôst. S ním sa spája hlbšie zamýšľanie sa nad svojím doterajším životom. S ním sa spája pokánie. „Čiňme pokánie, aby sme dosiahli a zažili Božiu spásu, záchranu skrze Slovo" (otec Augustín). To je cesta, ako opäť začať komunikovať s Nebeským Rodičom. To je cesta, ako môžeme opäť počuť Božie Slovo vo svojom živote. To je cesta návratu k Bohu a do Jeho srdca.

Pridávam jeden z citátov otca: „Vo svete stále existujú vojny a rôzne nepokoje. Ľudstvo sa ich snaží riešiť rôznym spôsobom a pritom sa rôzne znepriatelené strany obviňujú z príčiny týchto nešťastí. Avšak je potrebné spoznať a uvedomiť si, že príčinou všetkého nešťastia a utrpenia je satan. Ten ovláda ľudí a spôsobuje tragédie. Liekom na uzdravenie a dosiahnutie mieru a šťastia je však Božie Slovo. Božie Slovo, ktoré chce prísť k nám po dôkladnom pokání."

A na záver ešte jeden: „Cez metódu pokánia a ďakovania voči Bohu dôjde po čase k určitému kritickému bodu a „naskočí" nový level možností života (napr. aj pri riešení nejakého „neriešiteľného" problému). Tiež tak ako vieme zužitkovať rôzny odpad, je možné zasa zužitkovať metódou pokánia a ďakovania napr. i bolesť." (otec Augustín).