V týchto dňoch snáď neexistuje ani jeden človek žijúci v kultúrne i bratsky spriaznených krajinách Čiech a Slovenska, ktorým by neotriasla strašná živelná pohroma, ktorá v našom regióne nemá obdoby - pretože tornádo v tejto ničivej podobe vlastne nepoznáme - a ktorá si vyžiadala ľudsky ťažko vyčísliteľné straty na majetku, zdraví, no najmä na životoch ľudí. Ja tiež nie som výnimkou a táto udalosť sa ma hlboko dotkla a určite nie som sám, nad kým ako Damoklov meč visia otázky, na ktoré človek nikdy nenájde odpoveď „Prečo?“ a „Aký to má význam?“.

Snáď sa tu aj natíska akýsi priestor pre kolektívne svedomie a človek si hovorí : „Toto je výsledok mojej na zisk a osobné blaho zameranej činnosti a narušená rovnováha prírodných síl sa teraz obracia proti mne.“ Zaoberať sa však všetkými týmito otázkami teraz nemá zmysel, je tu predsa zranený a slabý človek, ktorý sa cíti byť voči ničivým živlom úplne bezmocný. Čo nám teraz ostáva? Nuž máme jeden druhého a to je jediná vec, o ktorú sa môžem bezpečne oprieť. Teší ma preto doslova záplava solidarity, ktorá sa v súvislosti s touto udalosťou objavila ako jasné svetlo majáka. Veru, nájdime v sebe silu a ochotu v  ťažkých časoch pomôcť tomu, kto je na nás odkázaný a možno nájdeme črtajúcu sa odpoveď na všetko, čo nás trápi.