Ako kresťanom nám príde na um jednota spoločenstva, ktoré má kresťanské hodnoty. Pod vytváraním jednoty medzi ľuďmi si predstavujeme vytváranie priestoru, kde sa ľudia cítia dobre, je o nich postarané, pomáhajú si navzájom, riešia spoločne problémy, podelia sa o radosť i smútok. Avšak jednota má viac spoločné s jedinečnosťou než spoločenskou jednotkou. Ľudia, ktorí hľadajú svoje poslanie, svoje životné nasmerovanie, čakajú, že rada a pomoc príde od niekoho druhého, že si nájdu spriaznenú dušu, resp. duše a budú sa vedieť spoľahnúť jeden na druhého. Áno, možno to takto naozaj vie dočasne fungovať. Veď aj Ježiš prišiel, aby ľudí zhromaždil, aby im poskytol útechu, no pointa všetkého netkvela v spoľahnutí sa na druhých. Dokonca ani na neho nie. Veď aj on bol človek, človek, ktorý sám by niekedy možno túžil po pochopení, a teda najmä pochopení jeho činov. Avšak neprišiel ľudí zjednotiť so sebou samým, ale s Bohom, ktorý je v každom z nás.

Prišiel, aby poukázal na potrebu vnútornej jednoty každého jedného z nás. Na jedinečnosť, ktorá sa v každom z nás ukrýva a spočíva vo vzťahu s Bohom. Nie so spoločenstvom, nie s ľuďmi navôkol. Zjednotenie sa s Bohom vytvára vnútorný pokoj, harmóniu a ticho. Ticho ktoré prehlušuje naše ego, ktoré je nespokojné a neustále chce samo vytvárať niečo nové bez poznania pravého a čistého vzťahu s Bohom. Poznáme samých seba? Počujeme vlastné myšlienky, túžby a nápady? Či napĺňame očakávania nášho ega? Zatvorme oči, zhlboka sa nadýchnime a pocíťme jedinečnú jednotu s našim Stvoriteľom.