Spiaci a mŕtvy – ako si navzájom podobní sú! Netvoria rovnaký obraz smrti?
Epos o Gilgamešovi
Rozmýšľať o smrti je ťažké a ešte ťažšie je aj o nej rozprávať. Téma smrti jednoducho patrí k tabu a sú miesta, skupiny ľudí, spoločenstvá ba celé kultúry, kde sa o smrti hovoriť nesmie, alebo prinajlepšom sa to pokladá za niečo neslušné. My však žijeme v spoločnosti ovplyvnenej kresťanstvom, pre ktoré je téma smrti a konfrontácia s ňou veľmi dôležitým prvkom. Len sa napríklad vyberme niekam autom a nech je tá cesta neviem ako krátka, je takmer nemysliteľné nestretnúť popri ceste aspoň jeden kríž. To isté platí aj pri prechádzke obyčajným chodníčkom niekde v lese. Kríž ako symbol kresťanstva vyjadrujúci utrpenie a smrť je teda neodmysliteľnou súčasťou nášho života a symbol nikdy nemlčí, rozpráva aj vtedy, keď si to človek nepraje – stačí sa naň len pozrieť a jeho posolstvo k nám prehovorí, či chceme alebo nie. A jeho posolstvo niekedy spočíva len v tom, že nám za každou istotou, o ktorú by sme sa chceli oprieť, postaví jedno veľké ALE.

Môžem si teda hovoriť, veď predsa žijem, ALE ... žijem aj zmysluplne?
Som mladý, cítim sa zdravo a spokojne, pokladám sa za šťastného, ALE ... dokedy a čo potom? Mám hojnosť a dostatok všetkého a nič mi nechýba, ALE ... bude to nakoniec stačiť?
Začiatok novembra sa navyše nesie v znamení návštevy cintorína a tá sa netýka len veriacich a ľudí inklinujúcich k nejakému náboženstvu. Každý to akosi pokladá za povinnosť. A čím vlastne cintorín je? Zaiste, má svoj praktický účel, ale je čímsi aj viac – je skutočným symbolom znázorňujúcim tenkú hranicu medzi životom a smrťou. A reči tohto symbolu, pred ktorou sa nedajú zakryť uši, rozumie zrejme každý. Návštevník tohto miesta sa teda vždy stíši, rešpektuje priam mysterióznu dôstojnosť tohto miesta a stráni sa všetkého, čo by ju mohlo narušiť. Návšteva cintorína je teda konfrontáciou s najťažšími otázkami, ktorú musí absolvovať každý aspoň raz do roka. Veď ak stojím pri hrobe mne drahej a blízkej osoby, neprejde mnou aspoň na okamih pochybnosť, či je možné, aby po niečom tak cennom zostala len kopa hliny, chladná mramorová doska a nejaká spomienka v srdciach blízkych, ktorá sa však v čase postupne vytratí a už nikdy viac neožije? A je toto aj mojim vlastným osudom? Kto mi vlastne môže dať odpoveď? Lekár? Vedec? Filozof? Nie, všetko sú to len ľudia a ich slová končia tam, kde končí ich skúsenosť, teda na hranici medzi životom a smrťou. Ak chcem odpoveď, musím siahnuť nie po ľudských slovách, ale po slovách Božích. Že na to je potrebná viera? Čo na tom? Viera a dôvera je pevnou a neodmysliteľnou súčasťou nášho života, bez ktorého by neexistovali rodiny, manželstvá, priateľstvá a ani žiadne iné vzťahy. Bez viery a dôvery v autority by neexistovalo vzdelávanie a vlastne ani pokrok, pretože každý, spoliehajúc sa len na vlastnú a obmedzenú skúsenosť, by len prešľapoval na jednom mieste. Teda vierou nie je potrebné pohŕdať a ani sa jej báť a ak nechcem utekať pred vlastným osudom, neostáva mi nič iné, ako sa v tejto viere otvoriť slovám, ktoré môjmu životu dodajú pevný význam a zmysel: „Nech sa neľaká vaše srdce! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby tomu tak nebolo, povedal by som vám to. Ale teraz odchádzam, aby som vám tam pripravil miesto. A keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem si vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som JA." (Ján 14,1-3)