„Dělání, dělání, všechny smutky zahání". Poznáte túto pesničku? „Princové jsou na draka" bola rozprávka môjho detstva. Myšlienka ktorou sme boli vychovávaní ako deti, neustále nám bolo prizvukované, že je potrebné stále niečo robiť. Kedykoľvek v škole, keď učiteľ videl, že nejaký žiak bol duchom neprítomný, dostal poznámku. Doma, ak sme sa nechytili upratovania, učenia alebo aspoň čítania knihy, bolo nám povedané, že máme niečo robiť. Čokoľvek. Nie je dobré predsa sa len tak pofľakovať.

Táto myšlienka, tento koncept, je nám zdôrazňovaná, aj keď sme dospelí. Preto neustále rozmýšľame, čo uvariť či už teraz alebo na zajtra, treba pozrieť a poupratovať šatník, deti či sa im chce alebo nie zaniesť na krúžky alebo sa s nimi učiť. Vždy keď sa vyskytne chvíľka, kedy by sme si mohli oddýchnuť, navaríme si kávu a ak aj nerozmýšľame nad tým, čo ešte treba po jej vypití urobiť, aspoň máme zlý pocit, že koľko sme toho mohli stihnúť, ak by sme si kávu nenavarili. A toto všetko podsúvame svojmu manželovi, manželke, deťom, priateľom, kolegom... Nemáme právo si oddýchnuť, veď toľko vecí by sme ešte mali urobiť... Ale prečo? Zamýšľali sme sa niekedy nad zmyslom prečo to všetko robíme? Lebo sa patrí? Lebo to od nás vyžadujú? Či sa chceme niekomu zapáčiť? Či si kompenzujeme niečo? Alebo ako v pesničke zaznievajú slová, že práca zaháňa smútok? Prečo sme smutní, veď robíme to čo máme, stále robíme... stále a stále je to málo. A potom vyvstáva otázka.. Bože čo mám urobiť? Čo viac už mám urobiť? Všetko robím a nie som šťastná, moja rodina nie je šťastná, spoločnosť a celý svet je v zúfalom stave.. A pritom stále všetci niečo robíme ... A kto nerobí, je lenivý. Áno, môže to tak byť, lebo aj vo svojej lenivosti vlastne vytvára okolo seba prácu pre druhých, lebo má pocit, že tí druhí by to mali za neho urobiť a teda vyrába prácu pre druhých. Nie je všetko zacyklené beznádejne vo viere, že máme robiť ešte viac, čo spôsobuje, že sme nešťastnejší? Ak prežívate podobné situácie, hlavou vám prebiehajú myšlienky, ktoré vám nedajú pokoj a nútia vás stále viac a viac nebyť v pokoji... zastavte sa. Prijmite hoc aj kritiku od druhých, že nič nerobíte, prijmite svoj vlastný pocit, že by ste mali byť niekde inde a robiť čokoľvek, prijmite pocit, že vás volá Boh a hovorí vám: „Už som všetko urobil, všetko som pripravil a tvojou úlohou je prijať to. Prijať radosť z počúvania spevu vtákov, obrazov namaľovaných oblakmi, radosť zo smiechu malých nič-nerobiacich detí. Len prijmi a užívaj stvorenie také ako som ti ho odovzdal." Áno, treba byť zodpovedný a ako Boh nám dal požehnanie, aby sme spravovali túto zem, tak je potrebné si byť vedomý tohto daru. No je to dar milosti a nie pút zväzujúcich naše ruky. Čokoľvek čo robíme či nerobíme nech je v duchu lásky s Bohom a pre Boha. Nie pre človeka, národ a svet. Ale pre Boha, ktorý je v tom človeku, národe a v celom svete. Nechajme v tichu prehovoriť jeho hlas a dovoľme si ho vypočuť, nehovorme Mu do toho, len preto, že si myslíme, že mu na všetko máme niečo povedať. Robme či nerobme to, čo cítime. Stíšme sa, potom nám nič neujde. Nech už nám neujde ani jedno jediné Slovo, ktoré prichádza vtedy, keď sa s Bohom zjednocujeme.