Staršie ročníky

Rozpoviem vám dva príbehy a vy mi potom poviete, ktorý z nich sa vám zdá uveriteľnejší, alebo vás viac nadchne. V prvom príbehu vystupuje malý chlapec medzi ôsmimi, dvanástimi rokmi života, nech sa volá Jozef, to je také biblické, hebrejské meno a žije so svojou matkou niekde pri brehu Tiberiadskeho mora, Galilejského jazera. Tak ako mnohé iné ráno, možno o siedmej, možno skôr, zakikiríkal kohút, zobudil ho a chlapec sa pomaly prebudil do nového rána. Po chvíľach, možno ako sa najedol, videl, ako veľké zástupy ľudí z ich dediny kamsi idú. Tak sa pýtal - kam idú a oni hovoria: „Ideme počúvať proroka".

Viete, do práce musím nejakú vzdialenosť dochádzať. Dochádzam denne. Nie je to veľa a nie je to ani najmenej. Je to 50 km, čo je 45 – 50 min cesty. Zvlášť, keď idem naspäť, bývam častokrát unavený. Nie tak fyzicky, ale psychicky vyčerpaný. A vtedy ako dôležitá súčasť mojej cesty stáva rádio. Zapnem si rádio. Prečo si ľudia zapínajú rádio. Dnes. Prečo? Nie preto, aby si tam dali k tomu rádiu stoličku, uprene počúvali každé slovo, vypočuli si každý ten tón. To rádio v podstate len sprevádza človeka pri nejakej činnosti. Robí mu pozadie. Keď ideme hlbšie, môžeme sa spýtať, prečo potrebuje človek pozadie? Pretože nechce byť v tichu. To je zaujímavé. Budem vychádzať od seba. Áno, aj ja som patril k ľuďom, ktorých niekedy ticho vyrušilo. Nie vždy to ticho máme radi. Býva niekedy nepríjemné. A viete prečo?