Prinášame Vám päť rozprávok nielen pre deti na tému rôznych tradičných remesiel napísaných ku príležitosti Letných aktivít 2022 Remeslo má zlaté dno.

Hrnčiarstvo – vnútorná krása

Bol raz jeden muž. Bol to taký mamľas. Nič nevedel. Nič ho nebavilo. Nič sa mu nechcelo. Chcel len ležať na posteli pod perinou, užívať si deň so zatvorenými očami, občas sa najesť, aby mu muzikanti v bruchu nevyhrávali, občas si dať niečo lahodné na pitie, občas sa otočiť z boka na bok. No skrátka nerobil a nechcel robiť nič.
Jeho rodičia z neho boli poriadne nešťastní. Keď bol maličkým chlapčekom, hrával sa s ostatnými deťmi, tešil sa zo slniečka i z dažďa, behal, skákal, pomáhal doma, stále sa smial. No jedného dňa... Nevstal z postele a ostal z neho Mamľas. Každý sa ho pýtal: „Prečo?" Pýtala sa mama, pýtal sa otec, pýtali sa jeho kamaráti, učitelia... A viete, čo odpovedal? ...
„Mne sa nechce. Mňa nebaví sa hrať. Mňa nebaví sa učiť. A to zas Musím?"
A tak plynul čas a z maličkého chlapčeka sa stal školák, potom dospievajúci chalan a nakoniec mladý muž. Muž v posteli.

V dome ale, kde tento čudák býval, žila maličká myšička. A tá si pamätala, ako jej stará mama rozprávala o maličkom chlapčekovi, ktorý sa celé dni smial a tešil sa zo života. Myšička dumala, kade chodila, kam sa to šťastné dieťa podelo, že z neho ostal z jej pohľadu už neskutočne starý frfloš. Neverila, že je taký znudený, ako hovorí. Neverila, že je taký deprešoen, ako sa každému javí. Tak sa jedného dňa rozhodla, že...
„Pôjdem za tým Mamľasom, ako mu každý hovorí. Skúsim mu pomôcť nájsť v sebe zas to radostné človečie mláďa. Niekde vnútri ho predsa má." A šla. Vyšplhala sa po potrubiach v šachte do jeho izbičky na poschodí, kam dlhé roky nevnikol ani lúč svetla, pretože frfloš si neželal slnko ani vidieť. Vošla do izbietky, kam sa nedostal roky čerstvý vzduch, pretože frfloš si neželal otvárať okná. Vošla potichučky a...
Prvé, čo urobila bolo, že...
Pozdravila. Mladý muž sa nechápavo otočil, kto to k nemu po toľkých rokoch prišiel. Za posledné mesiace totiž od seba svojou odpudzujúcou povahou odohnal takmer všetkých. A tí, čo ho ešte navštevovali, vstupovali po špičkách, aby ostali nevidení, nepočutí.
Myšička otvorila dokorán okno. Dnu sa vliali lúče teplého slnka. Sadla si k nemu na posteľ a hovorí mu: „Vidím, že si tu po tme bez akéhokoľvek sviežeho vánku sám. Aký si smutný. Aký osamelý."
Mladík sa rozplakal. Za tie roky sa s ním nik nerozprával s takou láskou. Všetci sa ho už báli. Báli sa jeho kriku, ktorý spustil vždy, keď sa s ním chcel niekto zblížiť. Len táto malá myšička sa postavila, odvážila sa naňho prehovoriť, otvorila zakázané okno, položila mu svoju maličkú labku na jeho veľkú ochabnutú ruku.
„Nik ma nemá rád. Každý sa ma bojí," nariekal.
„Ja sa ťa nebojím. Vo svojom srdci máš totiž okrem všetkej bolesti, ktorú si si svojou hrubou povahou nahromadil, aj veľa lásky a kúsok radosti. Poď, pôjdeme von. Nadýchneš sa čerstvého vzduchu, umyješ si tvár v chladnej vode a usmeješ sa. Bude z teba celkom iný človek."
A tak sa aj stalo. Mladík vstal, urobil, čo mu kázala, zmenil svoje správanie a stal sa z neho šikovný majster hrnčiar. Z beztvarej hliny na prvý pohľad nie práve vábnej vytváral krásne nádoby, ktoré slúžili ľuďom. Celkom tak ako on.
Myšička, ktorá verila, že v srdci mladého človeka je ukrytý poklad v podobe človeka, pomohla svojou láskou a odvahou zobudiť k životu nešťastného muža. Nedala sa oklamať jeho zovňajškom, ani jeho zlým správaním, ale nazrela do jeho uboleného vnútra a pomohla mu začať žiť krásny život.

Odevníctvo – šaty robia človeka

„Poď sem! Poď k nám!" zavolala na svoju osemročnú dcérku mamina.
„Teraz nemôžem! Obliekam sa!" odvrklo naspäť dievčatko a otočilo sa k skrini so zrkadlom na vnútornej strane dverí plnej maminých šiat. Naklonila sa dnu, aby si vybrala nový kus oblečenia. Mala to byť veľmi vzácna hodvábna šatka. A v tom sa to stalo...
Dvere na skrini sa zatvorili a Gabika ostala zatvorená v tmavom priestore. Čo teraz? Bude kričať.
„Mamííí!" vrieskala zo skrine. No mamina ju nepočula. Bola vonku, pracovala v záhrade, tešila sa so svojimi mladšími deťmi, ktoré jej ochotne pomáhali. Gabiku nechala, nech sa pohrá. Aj tak nemalo cenu ju presviedčať, aby prišla za nimi von. Nikdy to neurobila. Každý deň, keď sa vrátila zo školy, postavila sa pred skriňu a o iné nedbala. Nik a nič ju nezaujímalo, len jej Ja a šaty.
Gabika si vyčerpaná a bez hlasu sadla na zem. V tom sa v zrkadle začalo objavovať maličké svetielko. Čo to môže byť? Gabika sa lepšie prizrela a v tom ju svetlo oslepilo. V jeho žiare spoznala maličkú postavičku – maličkého škriatka. A ten je hovorí:
„Ahoj, Gabika!" A Gabika... nič. „Čože ty nevieš pozdraviť?" Nie, Gabiku nikdy nezaujímali ostatní ľudia. Keď si ich niekedy všímala, nešlo jej o to, s kým sa rozpráva, ale zaujímalo ju len oblečenie, ktoré mal dotyčný na sebe. Podľa šiat súdila ľudí. Keď boli oblečení celkom obyčajne, nestrácala s nimi čas. Keď však mali značkové veci, nevadilo jej, že sú hrubí v reči, nevychovaní ani nič zlé, čo práve vykonali. A tak sa správala i ona sama. Hlavné bolo, aby bola pekne oblečená – móda – to je hlavné.
Škriatok nečakal na odpoveď. Videl, že ho Gabika nemieni pozdraviť. Pokračoval teda sám: „Viem, že si poriadne namyslená dievčička, ktorá dbá len o to, ako vyzerá, ale to, že máš prázdne srdce ťa netrápi. Preto od dnešného dňa budeš nosiť všade, kam pôjdeš, tento kvietok. Aké budú tvoje myšlienky a skutky, tak bude vyzerať tvoj kvet. Je to krásny doplnok k šatám, nie?" Škriatok sa zaškeril a zmizol. Skriňa sa otvorila a Gabika z nej mohla vyjsť von. Myslela si, že to bol len sen, no nie. Na ľavej ruke objavila krásny kvet. Bol to šperk. Tak sa potešila, že má nádhernú ozdobu, ktorú nemá nik na svete. Od toho dňa s ňou všade pyšne chodila a všade sa ňou chválila. Po čase zbadala, že kvet, hoci to bol šperk z drahých kameňov, vädne a stráca svoju krásu. Mali by ste vidieť, ako sa celé dni kvôli tomu jedovala. A kvet bol stále... škaredší. Pomaličky zomieral.
Vtedy sa v jej srdci niečo zlomilo. A začala plakať. Plakala úprimne z celého srdca. Bolo jej nadovšetko ľúto toho krásneho kvetu. V tom kvet začal dvíhať svoje lístočky, hlávku a opäť sa mu postupne začala vracať jeho žiarivá farba. Od toho dňa si začala Gabika viac všímať, ako sa správa a aký vplyv majú jej skutky a i myšlienky na kvietok. Keď bola veselá a dobrá, kvietok doslova žiaril šťastím. Keď odvrávala svojej mamke či na niekoho pozerala zle, kvietok vädol.
Tak sa každým okamihom z Gabiky stávalo dievčatko dobré, ochotné pomáhať a usmievavé. Už toľko nedbala o svoje šaty, hoci sa snažila, aby bola čistučká, ale dbala viac o svoje srdiečko – o svoje správanie. Áno, šaty robia človeka, ale najdôležitejšie je jeho vnútro.

Tkáčstvo a pletenie

Bol raz jeden somárik. Strašne sa chcel s niekým hrať. Chodil po gazdovstve, kde žil a každého sa pýtal: „Ideš sa so mnou hrať?" Odpoveďou mu ale často bolo samé: „Teraz nie. Nemám čas. Čo nevidíš, koľko mám práce?" Somárika to vždy zarmútilo, ale po chvíli akoby zabudol na odmietavé správanie druhých a opäť sa tvrdohlavo ako taký somárik vrátil a opäť sa s láskavou a nevinnou otázkou obracal na svojich druhov.
Stalo sa však, že raz prišiel na statok gazda a zbadal zvieratá postávajúce pri svojich korýtkach a kŕmidlách a zazdalo sa mu, že majú asi primálo práce. Rozhodol, že každé zvieratko, či už to bola krava s teliatkom, prasa s prasiatkom, starý vôl alebo kobylka s žriebätkom – starý či mladý, každý musel ísť do kruhu, ktorý zvieratá svojou silou roztáčali a tak mleli múku. Nevadilo mu, že niektoré už pracovali na poli, iné vykonávali prácu na gazdovstve či sa starali o mláďatká. Chcel byť spravodlivý, chcel mať urobenej veľa práce a získať za tovar veľa peňazí, preto ťažkú prácu v kole vyžadoval pod hrozbou biča od každého zvieraťa. Zvieratká nemali na výber. Do kruhu museli. Po čase však začali padať od vyčerpania a na somárikovu otázku, či sa s ním pôjdu hrať, hoci aj on sám sa predtým v kruhu trápil a lopotil, len kričali, kvičali a bučali, čo ich to tak strašne hnevalo. Gazda, ten sa len stále viac hneval a jedoval a zvieratá len viac a viac bil bičom.
Somárik sa ale nevzdával. Povedal si, že si zvieratká získa a ukáže im, že hoci majú ťažký život, predsa záleží na iných veciach, ako je lopota. Že najviac záleží na šťastí, pohode a smiechu. Začal teda v kruhu veselo híkať a poskakovať. Najskôr nik nechápal, čo to ten hlúpy somár vymýšľa, ale postupne sa na jeho kúskoch začali všetci zabávať. Pomaličky začali vnímať aj svet vôkol seba a jeho krásu. Začali počuť smiech a dokonca sa začali aj ony samé smiať. Vtedy, hoci zvieratká museli stále tvrdo pracovať, cítili sa slobodnejšie a vo voľnom čase dovolili svojim mláďatkám hrať sa so somárikom, ktorý im ukázal, že život nie je len o drine, ale hlavne o radosti z prítomnosti a dobrého srdca svojho blízkeho.
Zmenu, ktorá nastala v správaní zvieratiek si všimol aj hospodár a sám sa zamyslel nad tým, ako trápi svojich malých aj nad tým, ako žije svoj uponáhľaný život. Zmenil sa napokon aj on. Stal sa z neho veselý chlapík, ktorý sa o svoj statok staral s láskou a jeho produkty, ktoré predával, boli tie najvychýrenejšie v celom okolí, pretože nik nemal nič tak veselé a kvalitné – veď aj chlebík upečený z múky, ktorú ľudia kúpili na tomto gazdovstve, sa smial.
A tak svojou dobrotou a snahou každého rozveseliť, utkal somárik v živote druhých zvieratiek krásny koberec lásky a smiechu.

Práca s kožou

Jednu kožu nosím už stovky dní. Myslím, že som trochu viac zjazvený. Má pár dier, mám ju však rád, nemusel som ju nikdy prezliekať.
„Ja chcem nové tričko!" „Ja chcem nový mobil!" „A ja chcem nový skateboard!" A tak ďalej. Spod okien sa ozývajú výkriky detí, ktoré sa sypú na hlavu rodičov. Stále chcú viac a viac. Jedno dostanú a o chvíľu už túžia po niečom ďalšom.
„Prečo sú tie deti také nenásytné?" pýta sa Karolko svojej mamy. Mama mykne plecami a ide ďalej. V duchu ale rozmýšľa, ako to svojmu synovi vysvetliť. Oni nemajú možnosti kupovať každú chvíľu niečo nové. A mama je vďačná za to, že jej syn ešte vo veku „Ja chcem" nie je. Ale príde to. Vie to. Karolko začne chodiť do školy a tam s ním budú takéto deti sedieť v lavici, navštevovať tú istú triedu. A možno aj Karolko začne pýtať kopu vecí, ktoré mu ani nebude treba, len preto, aby nezaostával za ostatnými.
A tak si mamina s Karolkom sadá pod strom na lavičku a hovorí mu tento príbeh:
Bol raz jeden drak. Tento drak bol známy tým, že stále túžil po nových a nových a ligotavejších a ligotavejších šperkoch. Lietal z miesta na miesto a kradol ako straka, čo mu prišlo pod pazúre. Raz natrafil na krásnu dedinku pod horami. V tieni stromov našiel jaskyňu a rozhodol sa, že tu si zloží všetok svoj nakradnutý majetok. Správa o tom, že sa tu usadil takýto netvor s nesmiernym bohatstvom, sa rozkríkla medzi ľuďmi rýchlosťou blesku. Jedni túžili po majetku, iní po sláve, keď draka zabijú a preukážu tak svoju silu, no nik nechcel draka šetriť. Preto sa k jaskyni vydávali každý deň na prieskumy celé skupiny zvedavcov. A drak, ten sa spočiatku toľkej pozornosti tešil. Tešil sa, keď na ľudí chrlil oheň a strašil ich. Časom mu však tento každodenný kolotoč začal vadiť a príšera sa začala zlostiť. Už mu nestačilo, že ľudí okrádal. Už začal vymýšľať, ako ochrániť svoj majetok a svoju kožu. Cítil sa v nebezpečenstve.
Tak vzniklo veľké nepriateľstvo medzi drakom a ľuďmi a ľuďmi a drakom.
V spomínanej dedinke ale žilo malé dievčatko – Katarínka. Bolo jej ťažko pri pohľade na vystrašených rodičov, ktorí sa báli vytiahnuť päty z domu, aby vtedy nepriletel draka neokradol ich a bolo jej ľúto i draka, ktorý žil v strachu, že ho raz niekto v noci zachlomoždí a okradne. Rozhodla sa, že pôjde za drakom a porozpráva sa s ním.
Ani jej nenapadlo, že by ju mohol zožrať či spáliť na uhol.
Pred jaskyňou sa zastavila a spoza stromu, aby ju drak nevidel, pozdravila: „Dobrý deň!" Drak sa začudoval, kto to môže byť. Kto má toľko odvahy, že prišiel za ním, neokráda ho, nebije sa s ním a dokonca ho zdraví?
„Kto si?!" zreve.
„Katarínka." Vtedy sa dievčatko vynorí zo svojho úkrytu a pozrie sa drakovi milo do očí. Drak tento pohľad nedokáže vydržať a sklopí svoj pohľad. Katarínka pristúpi k drakovi a objíme ho. Obom tečú slzy a úprimne sa rozplačú.
„Neboj sa, drak. Nik ti neublíži. Viem, ako ti pomôcť. Zbav sa všetkého svojho majetku. Rozdaj ho tým najbiednejším a uvidíš, akú zažiješ radosť!" Katarínka hladí draka po hlave, utiera mu slzy a čičíka ho ako malé vyplašené dieťa.
Verte, neverte, drak urobil, čo mu dievčinka poradila. A presne v okamihu, keď daroval vystrašeným ľuďom posledný zlatý náramok zo svojho nahromadeného pokladu, nebo rozťal obrovský žiarivý blesk. Presne v tom okamihu sa totiž koža draka roztrhla a na zem sa z toho záblesku zniesol v bielom šate odetý mladý muž. Už viac nebolo draka. Medzi ľuďmi chodil len tento neznámy človek.
Bol to princ zakliaty zlou čarodejnicou. Jeho prekliatie spočívalo v tom, že v dračej koži musel žiť ako zlodejský drak, kým jeho srdce a rozum nepochopia, že veci nie sú pravými pokladmi. Že to najdôležitejšie v živote človeka je láska, život pre druhých a vlastný dobrý život.

Hodinárstvo

„Zas je pondelok..." „Zas musím ísť do školy..." „Zas musím ísť do práce..." „Zas musím..." Takéto náreky plynuli z úst obyvateľov neznámeho mestečka. „Ten čas tak letí..." „Nemám na nič čas..." „Keby som mal viac času, urobil by som..." „Keby mal deň aspoň o hodinu viac a týždeň aspoň o deň navyše, podarilo by sa mi stihnúť..." Lamentovali deti aj dospelí. V tom ich začul Boh a zamyslel sa. „Ako im len môžem pomôcť? Čo urobiť, aby boli moje deti šťastné?" A dostal nápad. Zrýchli čas. Ľudia budú žiť, pracovať, hrať sa, zabávať, budú mať čas robiť všetko, čo ich baví a budú tak všetko stíhať.
Tak sa jedného dňa mestečko zobudilo s tým, že zvon na kostolnej veži rýchlo zazvonil. Budíky drnčali o čosi rýchlejšie. Bolo ráno, no o chvíľku už svietilo slnko naplno a schyľovalo sa k obedu. Ľudia sa začali ponáhľať. Museli predsa stihnúť toľko vecí! Deti utekali rýchlo do školy a zas domov. Dospelí do práce a zas domov. Všetko sa zrýchlilo. Čo však bolo nové, deň mal naozaj o hodinu viac a týždeň o jeden deň navyše. To Boh splnil želanie svojich nešťastných detí, ktoré nič nestíhali. A ľudia sa naháňali. Mamy žili akoby na jednom obrovskom kolotoči – práca, potom ešte treba stihnúť ísť nakúpiť, potom rýchlo navariť, upratať, pomôcť deťom pripraviť sa do školy... Otcovia tiež – práca, doma práca okolo domu, naučiť deti bicyklovať, zas niečo opraviť v domácnosti... Deti tiež – vstávať, škola, úlohy, krúžky, troška s kamarátmi... Rodiny – chvíľu zamestnaní povinnosťami, chvíľa vyšla na voľnočasové aktivity, ktoré bolo treba rýchlo rýchlo absolvovať, len aby si ich každý užil. A zas tu bol ďalší deň a zas ďalší a ďalší... A čas nie a nie sa zastaviť. Zas na nič nebol čas. Bolo predsa treba stihnúť tak veľa vecí!
V tom začali ľudia odpadávať. Začali byť smutní. Začali byť chorí. Nič ich nebavilo. Už sa im nepáčilo, že všetko stíhali, pretože sa kvôli tomu všetkému strašne naháňali. Zo života im zmizla radosť z prítomného okamihu. Stále mysleli len na to, čo ešte musia v tej rýchlosti stihnúť urobiť.
„Ako toto zmeníme? Kto nám môže pomôcť?" pýtali sa jeden druhého. A konečne po dlhej dobe naháňania sa zastali. Sami ostali stáť. Každý sám, i celé rodiny spolu sa pozreli na nebo a uvideli krásne biele vtáky, ako letia po modrej oblohe. Vo svetle slnečných lúčov im žiarilo perie. Potom im pohľad klesol nižšie na polia žiarivého dozrievajúceho obilia a lúky naplnené kvitnúcimi farebnými kvetmi. Na zurčiaci potok vlievajúci sa do pokojnej rieky. Vtedy si uvedomili, čo je pre nich naozaj dôležité. Navzájom sa v slzách začali objímať. Zatúžili po láske svojich blízkych. Čas sa spomalil...
A Boh na nebi sa usmial. Jeho deti pochopili, čo je najdôležitejšie – čas strávený v láske.