Staršie ročníky

Prechádzal som večerným mestom a hoci som mal namierené domov, nijako som sa neponáhľal. Plnými dúškami som totiž do seba nasával atmosféru blížiacich sa sviatkov, ktorú bolo doslova až hmatateľne cítiť z každej ulice, obchodu i okna domácnosti.

Zaujal ma jeden z obchodných výkladov a tak som sa pri ňom zastavil. Uprostred totiž stála nádherná živá jedľa vyzdobená na ľudový spôsob, pod ňou bol rozprestretý pôvabný a živo pôsobiaci betlehem; úplne hore tmavá umelá obloha z množstvom žiariacich hviezd a priamo v jej strede veľká kométa namierená svojim chvostom priamo doprostred betlehema, kde stáli jasličky. Čím viac som pozoroval túto scenériu, tým viac sa kdesi z mojej hĺbky vynáral pocit, ktorý som kedysi ako dieťa vždy intenzívne prežíval počas Vianoc.

Prvý krát sme sa stretli vo dverách a ja som s búšiacim srdcom sklonila hlavu. Videla som ho ako žiariacu postavu so žiarivým srdcom. Potom sme sa stretávali a ja som bola každým okamihom viac a viac po uši zaľúbená. Za celý rok ma však neviedol za ruku, ani raz ma nepobozkal ani len na líce. Spoznávali sme sa vnútorne. Modlili sme sa spolu v parku pod stromom, snívali sme v konároch stromov o našom budúcom domove, predstavovali sme si spoločnú budúcnosť. Náš vzťah mohol vonkajším svetom nerušene rásť. Naše šťastie prekvitalo.
Priblížil sa čas našej svadby. V tom čase ma vzal za ruku a ja som pocítila elektrinu lásky. Bolo to tak úžasné, že i dnes po osemnástich rokoch nášho manželstva cítim ten pocit.
Že sme boli čudní? Že sme nenormálni? Každý môže mať svoj názor. Spoznávať sa navzájom takýmto spôsobom bolo naše spoločné rozhodnutie, ktoré by sme opäť zopakovali. Prečo?