Prechádzal som večerným mestom a hoci som mal namierené domov, nijako som sa neponáhľal. Plnými dúškami som totiž do seba nasával atmosféru blížiacich sa sviatkov, ktorú bolo doslova až hmatateľne cítiť z každej ulice, obchodu i okna domácnosti.

Zaujal ma jeden z obchodných výkladov a tak som sa pri ňom zastavil. Uprostred totiž stála nádherná živá jedľa vyzdobená na ľudový spôsob, pod ňou bol rozprestretý pôvabný a živo pôsobiaci betlehem; úplne hore tmavá umelá obloha z množstvom žiariacich hviezd a priamo v jej strede veľká kométa namierená svojim chvostom priamo doprostred betlehema, kde stáli jasličky. Čím viac som pozoroval túto scenériu, tým viac sa kdesi z mojej hĺbky vynáral pocit, ktorý som kedysi ako dieťa vždy intenzívne prežíval počas Vianoc.

Tak som bol zaujatý svojimi pocitmi, že som si ani nevšimol, že nejaký čas tento výklad už nepozorujem sám, pretože vedľa mňa stál nejaký neznámy muž. Zaregistroval som ho až vtedy, keď sa mi zrazu prihovoril: „Prepáčte, mohol by som sa vás niečo opýtať?“ Ja som odpovedal, hoci som zrak nevedel od výkladu odtrhnúť: „Pravdaže, nech sa páči.“ A on pokračoval: „Chcel by som len vedieť, či tento rok budú sviatky.“ Vtedy som sa na neho prekvapene pozrel, hľadajúc v jeho tvári nejaký náznak irónie, ale nič – jeho oči boli celkom vážne a uprene sa na mňa dívali. Nevedel som, čo si mám o tom všetkom myslieť a tak som mu s neskrývanou nevôľou v hlase odpovedal: „Či budú tento rok sviatky? Veď sa pozrite okolo seba – všetko je vianočne vyzdobené, toť, z neďalekého supermarketu zaznieva známa ľudová koleda, ľudia nakupujú darčeky, v mnohých oknách už vidieť žiariť stromčeky, teda sviatky zrejmé budú! Alebo máte iný názor?“ On mi na to len pokojne odpovedal: „Ja som sa vás nepýtal na vianočnú výzdobu, vianočné koledy, darčeky a stromčeky. Ja som vás len pýtal, či tento rok budú sviatky.“ A bez pozdravu sa náhle pobral preč. Uprene som ho pozoroval, až kým sa za najbližším rohom nestratil v jednej z množstva mestských ulíc.

Ten zvláštny muž sa mi teda stratil z očí, avšak jeho otázka ma už neopustila. A kým som došiel domov, tak som pochopil – isteže, za pár dní spolu s manželkou i deťmi si vyzdobím krásny vianočný stromček, postavíme si betlehem, na okná upevníme farebné svetlá, napečieme vianočné pečivo, pripravíme sviatočný štedrovečerný pokrm a budeme čakať na vianočné darčekové prekvapenia, avšak napriek tomu to s tými sviatkami také jednoduché nebude. Totiž to, či sviatky naozaj budú, bude záležať len na tom, či konečne pochopím a srdcom prijmem tú pravdu, vďaka ktorej Vianoce získavajú svoje neodolateľné čaro a príťažlivosť.

Veľmi presne a pritom len pár vetami túto pravdu vyjadril evanjelista Ján, keď hneď v úvode svojho evanjelia píše, že pred dvetisíc rokmi prišlo na svet svetlo, aby prežiarilo všetky tmy, avšak tie tmy ho neprijali. A tak to, čo vo mne dnes malo hrdo stáť na svetle, sa len zahanbene krčí vo tme, to čo sa malo v nádeji radovať, si len zúfa a blúdi v bezvýchodiskovom kruhu a to, čo malo byť bohato otvorené pre blížnych, sa zatvára aj pred samým sebou a v osamotení pomaly umiera. Môžem teda okolo seba rozsvietiť tisíce sviečok, svietidiel a hviezdičiek, ale ani jedna z nich mi nedokáže zažiariť do tej najhlbšej tmy v mojom srdci. Nájdem teda dostatok sily, ale aj odvahy, aby som v sebe tento rok nechal konečne zažiariť to svetlo, ktoré tu na mňa už dvetisíc rokov čaká?