Prvý krát sme sa stretli vo dverách a ja som s búšiacim srdcom sklonila hlavu. Videla som ho ako žiariacu postavu so žiarivým srdcom. Potom sme sa stretávali a ja som bola každým okamihom viac a viac po uši zaľúbená. Za celý rok ma však neviedol za ruku, ani raz ma nepobozkal ani len na líce. Spoznávali sme sa vnútorne. Modlili sme sa spolu v parku pod stromom, snívali sme v konároch stromov o našom budúcom domove, predstavovali sme si spoločnú budúcnosť. Náš vzťah mohol vonkajším svetom nerušene rásť. Naše šťastie prekvitalo.
Priblížil sa čas našej svadby. V tom čase ma vzal za ruku a ja som pocítila elektrinu lásky. Bolo to tak úžasné, že i dnes po osemnástich rokoch nášho manželstva cítim ten pocit.
Že sme boli čudní? Že sme nenormálni? Každý môže mať svoj názor. Spoznávať sa navzájom takýmto spôsobom bolo naše spoločné rozhodnutie, ktoré by sme opäť zopakovali. Prečo?

Vôkol seba vidím vzťahy, ktoré sú naplnené prevažne vonkajšou láskou – láskou k matérii, láskou k telu... Duchovná podstata človeka a čistota jeho srdca, jeho najvnútornejšia hodnota je vytláčaná – my ju vytláčame zo svojich životov. Žijeme konzumným spôsobom– zabezpečujeme svoje rodiny, staráme sa o spoločnosť, o riešenie sociálnych kríz... a dieru vo svojom srdci, hlad po skutočnej láske, zapĺňame hrubou záplatou falošnej lásky, falošnej povýšenosti alebo poníženosti.
V zhone vonkajšieho sveta zabúdame na svoje vnútro, v ktorom je uväznený Boh. Držíme Ho pod zámkou, aby nám nepovedal pravdu o nás samých. O tom, že sme buď namyslení vo svojej pýche, alebo naopak sa podceňujeme vo svojej falošnej pokore. Nechávame sa ovplyvňovať svojím egom a egom niekoho druhého. Na slová Nebeského Rodiča o pravej láske zabúdame. Uteká nám význam našej pravej hodnoty, našej hodnoty Božích detí.
Robíme chyby. Padáme. No ako malé batoľatá sa vždy môžeme postaviť na nohy a vyskúšať urobiť ďalší krok. Po našom boku totiž stojí niekto oveľa väčší ako sme my, ako sú naše starosti, ako je lož satanského sveta. Môže sa nám zdať, že vôkol nás fučí silný nárazový, ľadový vietor; no vnútri v nás je teplo pokoja; v každom srdci človeka je jeho Stvoriteľ a Rodič. Nebojme sa teda stíšiť. Nebojme sa ďakovať za všetky radosti a ťažkosti, ktoré sa nám každý deň pletú pod nohy. Skrze ne dostávame možnosť duchovne rásť.
Každý deň máme príležitosť zažívať vo svojich srdciach elektrinu lásky. Jej zdrojom je Boh. Jej žiarovkou, ktorá potom zažiari svetu, sme my. My tento adventný čas. My každý deň.