„Podľa môjho názoru..." Vždy sa pozeráme na svet tak, ako si myslíme, že je to najlepšie, najsprávnejší názor na svete. Je to zakorenená túžba v nás vidieť veci tak, aby boli naozaj dobré? Či je to náš egoizmus, ktorý sa prediera na povrch, pretože - Ja viem, čo je správne?
Všetky oči sa už mesiac upierajú na Ukrajinu. Deň pred začatím vojny som čítala nadpis článku „Ukrajinci povolávajú záložníkov vo veku 18 - 60 rokov" a bolo mi ťažko. Ťažko mi bolo už vtedy, keď sa začalo hovoriť o vojne ešte hypoteticky v slovenských a svetových médiách. Celé zle. Ako môžeme plánovať vojnu? Ako o nej hovoriť, že príde? Myšlienka prechádza v slovo, slovo v skutok... Náš svet je svetom uskutočnených myšlienok... Nemysleli sme na mier. Mysleli sme na vojnu a vojna prišla. Myslíme na choroby a tie sú tu. Či naopak myslíme v centre s Bohom a medzi nami je Božia láska? Nie, vojna sa nezačala na ruskej strane, na strane NATO či európskych krajín. Ten prvý počiatok vojny je v nás. Toto všetko, čo sa vôkol nás deje, je len naším vlastným zrkadlom. Zrkadlom môjho/tvojho strachu, mojej/tvojej biedy, mojej/tvojej nenávisti a súdenia druhých... kým sa táto negatívna energia nespojí v spoločnosti, národoch a vo svete. Alebo rozmnožujeme vo svojom srdci pokoj a lásku, ktorá sa vôkol nás v druhých ľuďoch násobí?
