Na začiatku leta som bol na dovolenke v Jordánsku a jeden z fakultatívnych výletov bol do Jeruzalema. Bol to len krátky výlet. Tri - štyri hodinky sme mohli pobudnúť v Jeruzaleme. Niektorí ste tam už možno boli a mohli by sme sa dlho baviť o tom, aký ste z toho mali pocit. Ja som nešiel do Jeruzalema s nejakými pochybnosťami. Nečakal som nejaké znamenie viery, kvôli tomu, že o niečom pochybujem, ale skôr s náznakom zvedavosti a možno aj trocha strachu. Zvedavosti o tom, aký Jeruzalem bude, aký bude mať na mňa dojem. A strachu z toho, lebo som sa bál, či tam naozaj nepocítim Božiu prítomnosť, alebo čokoľvek duchovné, či mystické viac, ako napríklad tu, s vami. Naozaj treba priznať, že sú miesta, ktoré treba navštíviť a nasať z nich duchovnú silu, povzbudenie. Ale Boh je naozaj všade prítomný... V každom srdci a na každom mieste. A tak nikto nie ukrivdený, ak sa na takéto historické, či sväté miesta nedostane - či už z nedostatku financií, alebo zdravia.

Do Jeruzalema sa vchádzalo, alebo aspoň tade, ako sme my išli, cez tunel. Hneď sa otvoril pohľad zhora na celý Jeruzalem. Videli sme zlatú kupolu na chrámovej hore, takže dojem bol taký ako z kina, či fotografie. Navštívili sme mnohé miesta. Nie však všetky. Boli sme na Olivovej hore, kde bol krásny výhľad. Ďalej sme boli pri hrobe kráľa Dávida. Boli sme pri múre nárekov, no neboli sme v Getsemanskej záhrade, ale boli sme na krížovej ceste, ktorá končí v Chráme sv. hrobu. Nuž, isto viete, že Jeruzalem obývajú viaceré etniká a náboženstvá. Kresťanskú časť ovláda, z časti arabský svet. A tak napríklad aj krížová cesta, naša kresťanská - veľmi dôležitá tradícia, alebo pripomienka Ježišovho ukrižovania - je posiata stánkami, obchodíkmi. Nielen s pátričkami, ale aj s koreninami, so šatami, so sladkosťami, čo na vás môže pôsobiť trošku rozporuplne. Nechať sa uniesť a preniknúť len do duchovného podložia, môže byť za takýchto okolností trošku ťažké. Rovnako tak aj významný hrob kráľa Dávida. Všetko dýchalo určitou historicitou. Všetko malo určitý náboj. Aj samotná bazilika Božieho hrobu na konci krížovej cesty. Ale ja, napríklad, ani pri múre nárekov, aj keď som pri ňom bol s bázňou a modlil som sa, nedotkol som sa ho. Tak isto v chráme Božieho hrobu, som to vyhodnotil tak, že som sa nedotkol toho kameňa, kde si ľudia zvyknú požehnávať veci, alebo sa ho zvyknú dotýkať - hneď pri vstupe.

Či som urobil dobre, je otázka. Ale ako hovorím, nemal som o tom žiadne pochybnosti. O svojej viere. O existencii Boha, ale priznávam slabosti svojej duše a svojej mysle, že som sa obával toho, aby naraz zážitok, ktorý zažijem, nebol silnejší, ako ten, o ktorý každý deň prosím na našej sv. omši. V každom prípade môžeme polemizovať o tom, či takého miesto, alebo určitá chvíľa, môže v človeku rozhodnúť o tom, či nastúpi cestu viery, resp. ak má pochybnosti, či ho upevní, či vráti späť, aby pokračoval. Keď prichádza miesto, alebo bod rozhodnutia. Či už kvôli udalosti vo vašom živote, alebo kvôli veku, čomukoľvek. I napriek tomu sme sa v našej rodine rozhodli a stanovili, že keď budú mať deti 17 rokov, môžu sa samé rozhodnúť, či budú s nami chodiť do kostola. Doteraz to mali povinné. Či chceli, či nechceli, keď nebol dôvod veľmi vážny, museli ísť. Ale pred pár dňami mala Adrianka 17 rokov a to znamená, že záleží len na nej, či bude s nami do kostola chcieť ísť. Priznám sa, nekonzultoval som to s ňou ani dnes, ani pred pár dňami, aby som náhodou nedostal informáciu, alebo pripomenutie (možno na to zabudla) a reakciu na to, ktorú by som nechcel vidieť.

Sušená káva - Nesca. Ak ju zalejete vodou, máte kávu. Takisto - instantná polievka - zalejete vodou a máte polievku. Otázka je, či aj z človeka, kresťana, je niečo instantné. Veríme, že máme od Boha v srdci dar, lebo sme jeho deti. Ale povedzte mi, stačí pár kvapiek, alebo prúd vody pri svätom krste a už sa z človeka stane kresťan? Urobili sme pre ňu všetko, čo sme mohli. Dobré veci boli určené - toto bude: krst, prijímanie, birmovka. Teraz máš 17 a rozhodni sa čo budeš robiť.

Určite sami vnímate aj zo svojho života, že mladí ľudia aj prichádzajú do tohto veku a nie už tak často chodia medzi nás. Nie už tak často nás potrebujú počuť, nie už tak často napĺňajú lavice v kostoloch, či chrámoch. Nuž, je otázka, či aj Aďka končí. Ako to bude ďalej? V týchto dňoch sa pokúšať nastoliť autoritu... I keď aj to môže byť - človek mieni a manželka mení... Ale bolo to vyslovené a je tu tá možnosť. Nuž, nútiť mladého človeka teraz, že to musí robiť naďalej, by nebolo na mieste.

Mladý človek, ktorý už dokonca ochutnáva niečo, čo sa môže nazvať nejakým približným prísľubom lásky, keď už sa rozhoduje, čo bude robiť so svojím životom, keď už mu pomaly spoločnosť dáva možnosť na voľbu šoférovanie auta, by sa to podobalo na to, ako nás na škole učili zachrániť topiaceho sa človeka. Aj keď je to poriadny chlap, ktorý mácha rukami, čakajte, až kým sa nevysilí. Až potom k nemu priplávajte zozadu a pomôžte mu. Inak vás ten človek stiahne so sebou pod vodu a utopí vás. Môže to v určitých chvíľach vyzerať trošku odstrašujúco, alebo nepochopiteľne, keď sa pozeráte na plavčíka so založenými rukami, ktorý sa pozerá na topiaceho sa 130kg človeka, ktorý zúfalo mácha rukami. Keby však ku mne prišiel, pekne by som ho stiahol so sebou. Pravidlá, skúsenosť, zdravý rozum hovorí, že ho treba nechať vyčerpať. Treba ho nechať. Potom prísť a podať mu pomocnú ruku. Takúto pomocnú ruku sme ochotní podať aj my rodičia, keby ku čomukoľvek malo náhodou prísť. Svet bez Boha určite nekončí šťastne. Na druhej strane, možno ak by Aďka odišla do sveta, alebo akýkoľvek mladý človek, a prestane chodiť na naše stretnutia, musí byť nevyhnutne na tom niečo zlé?

Predstavte si situáciu - boli sme raz v jednej reštaurácii, kde podávali sendviče. Sadli sme si, objednali sme si. Niekto kurací, niekto tuniakový,... a naraz okolo nás išla mladá slečna. Bolo to v lete, evidentne brigádnička. Oblečená bola v tričku tej reštaurácie a na malom podnose nám ponúkala malé vzorky sendvičov. Bolo to čudné. Potom jej hovoríme: "Slečna, netreba, ja mám kurací, on má tuniakový... buď ho máme, alebo sme ho nechceli. Nemusíte nám ho ponúkať. Však my už to jeme." A potom sme si uvedomili, že bolo horúco. Vonku bolo neznesiteľné teplo. A táto slečna dostala úlohu - mala chodiť s tými sendvičmi po vonku medzi ľuďmi a ponúkať to tým, ktorí to ešte neochutnali. A nie tým, ktorí sú vnútri a majú toho hojnosť. Preto je otázka, či to, čo ponúkame v stenách aj tohoto chrámu, nie sú vzorky sendvičov, ktorými ste už nasýtení. Keď vám hovorím o láske, o hriechu, či už to nie je produkt, niečo, čo máte vžité. Čoho ste už plní - nie v zmysle negatívnom, ale predsa len každú omšu prídem s kázňou, ktorá je vzorkou toho, čoho je vaša myseľ plná. Nie preplnená v zmysle negatívnom. Ale neprináša nič nové. Bojím sa ísť von do toho tepla. Je mi to nepríjemné. Tam by som mal ísť a kázať. Tam hovoriť o láske, utrpení. O tom, že sa máme prinavrátiť k Bohu a ku Kristovi. Lenže tam nie je klimatizácia, je tam veľa ľudí... Ako ich osloviť? Nuž, podobám sa tej brigádničke, ktorá si týmto spôsobom zľahčila svoju prácu. Potom možno, ak to takto mladí ľudia vidia, že sme my dospelí, zaspali na nejakom bode, že tlačíme pred tanier s obedovým menu vzorky toho, čo jedia, potom sa nevedia dočkať toho, že vyjdú do sveta a odskúšajú si ponúkať tie sendviče ľuďom, ktorí o nich nevedia. Nuž teda, nemusí byť ani zlé istý čas mladého človeka ani neuvidieť medzi sebou. Ak jeho cieľom a úmyslom je to, aby si odskúšal Kristovo učeníctvo a jeho nasledovanie novým, svojím spôsobom. Môže sa stať, že nám s úctou poďakuje, že nás nechcel uraziť, ale on to vidí takto...

Na druhej strane dnes všetci z vás počuli, ako Kristus opisuje učeníkov. Mne, ako rodičovi to nahráva, či nie? Ja chcem, aby moje dospievajúce dieťa bolo veriacim kresťanom. Ako hovorí Ježiš: Kto nenávidí otca, matku, brata, sestry,... Všetkých preč. Nes svoj kríž, utrpenie. Kto všetko nezahodí, nie je hoden, aby bol mojím učeníkom... To ma teda parádne rozčarovalo. Toto Kristus chce? Dnes je Aďkin veľký deň rozhodnutia. Pokiaľ dnes sa u nej láme to, či sem bude chodiť najbližšie obdobie... Otázka teda je, či vidí na nás, na svojich rodičoch, teda aj možno na vás, čo toto učeníctvo znamená. Či na príklade svojich rodičov vidí, že museli znenávidieť svojho otca, či matku, brata, či sestru. Či sme všetko zahodili, či nasledujeme Krista. Je to veľmi tvrdé a nekompromisné svedectvo. Ale tak to je. Tvrdíme: Ide nám najmä o naše deti. Naraz, keď sa má rozhodovať, tak sa ošívame. Studený pot steká po chrbte. Robil som a robím dobre? Rozhodnutie príde tak či tak. Sú to mladí, dospievajúci ľudia, ktorí si neskôr začnú budovať svoju rodinu. Takže rozhodnutie určite príde.

Včera, keď som sedel doma, niekto zazvonil. Bola to susedka. Manželka za mnou neskôr prišla a hovorí: „Vieš čo, ona sa ti vymkla. Išla do obchodu, nedávala pozor a vymkla sa." Tak moja manželka vytočila kľúčovú asistenčnú službu. Chlapík prisľúbil, že do 15 min príde, ale že výjazd bude stáť 65 €. Susedka súhlasila. A viete čo sa stalo? Chlapík si zobral náradie, skúšal a potom sa na manželku a susedku otočil a hovorí: „Paní, ale ten zámok je zamknutý." Susedka na to odpovedá: „No veď zato vás volám. Neviem sa dostať dnu." Ale opravár: „Nerozumiete. Ten zámok je zamknutý, nie zabuchnutý. Buď je niekto vo vnútri, čo je nezmysel, alebo ste nepriznali, že ste zamkli a stratili kľúče, alebo ste zamkli a kľúče máte vo vačku."

Čo myslíte? "C" je správne. Susedka pohľadala a kľúče našla vo vačku. Ale výjazd bolo potrebné zaplatiť. Bolo to večer, cez víkend. Chlapík prišiel, zanalyzoval situáciu. To, že nenavŕtal alebo nebuchol s nejakým kladivkom, to na tom nič nemení.

Nuž, koľkokrát bude nám alebo našim deťom ponúkaná iná možnosť? My máme od Boha vo svojom srdci dar viery. A máme kľúč od Božieho kráľovstva, od večného života. Máme ho. To, že sme zabudli, že je vo vačku kvôli návalu povinností, lebo sme boli v obchode, lebo sme dlhú cestu šoférovali, lebo práca, lebo zdravie, lebo hento, lebo toto... A potom hľadáme všelijakých šuflikantov, ktorí nám hovoria o posilnení morálky, o povzbudení, o všelijakých procesoch, ktorými máte vytiahnuť svoje vnútorné ja a neviem čo ešte, aby ste sa dostali k radosti života, aby ste našli dôvod, prečo znovu vstávať a ísť do práce. Ale pri tom sú len jedny kľúče od ľudského srdca, od Božieho kráľovstva dané Bohom a každý z vás ich má. Je zbytočné oslovovať niekoho iného a trvať na tom: Nemám ich. Zabuchnuté sú. Stratil som ich. Nie, sú tam! Máš ich.

Len sa treba pýtať toho správneho - Boha. Ježiša Krista a nájdete správnu mieru toho, čo je dôležité. Nezostáva mi iné, iba spoliehať na to, že všetky naše deti na základe dobrovoľnosti a slobody, ktorú dostávajú v určitej fáze svojho života, nájdu múdrosť, ktorá ich privedie k Bohu. Svet ponúka veľa. Mnohé radosti a naša cesta sa zdá byť jednoduchá a zapáchajúca patinou ako ulice Jeruzalema. Je tam pravda, je tam podstata.

Predstavte si kľudne, že by prišla zvesť, že objavili novú mimozemskú civilizáciu, ktorá nám otvorila svoje dvere. Boli by sme určite fascinovaní, pýtali by sme sa, ako to zapadá do Božieho plánu, aký to má súvis s Jeho stvorením sveta. Ale čím by sme boli najviac fascinovaní? Bola by to civilizácia najviac rozvinutá, o ktorej by ľudia tvrdili, ako teraz tvrdia mladým ľuďom: kašli na to staré zaslepené náboženstvo, ktoré sa bojí aj rušňa, alebo elektrického spotrebiča. Sú to spiatočníci. Vedu treba sledovať. Vede sa treba obetovať. Čo by nám tá civilizácia mohla priniesť? Čoho sa najviac bojíme, alebo po čom najviac túžime? Mali by vynikajúce lietajúce autá, ktoré by vás za sekundu doviezli odtiaľto do Moraviec. A čo? Hneď by som stratil 20 minút možnosť sedieť so svojou manželkou v aute a rozprávať sa s ňou o tom, aký mala deň. Že by mali super stroj, ktorý dokáže vyliečiť každé zranenie tela? Každú chorobu ako to vidíte v niektorých sci-fi filmoch? Položia tam chorého človeka. Zapne sa svetlo, nejaké nitky a vyjde odtiaľ hotový - opravený človek. A čo by sme tým my získali? A tiež, na čo by to mali, keď je to taká vyspelá civilizácia, ktorá nemá choroby? Ktorá sa neničí zlým užívaním svojich potravín. Ako by na to prišli? Možno by priznali farbu a povedali: No viete, niekedy stretneme civilizácie, ktoré nie sú také poddajné. Treba ich zosekať. A ten stroj máme na to, že keď prichádzajú naši vojaci zranení, tak aby sme ich vyliečili...

Vo všetkom sa dá nájsť niečo, čo môžete obdivovať. Ale len do tej chvíle, kým sa nedozviete, aké je pozadie. Čo viac môže mať tá najvyspelejšia civilizácia na svete, ako život? Život v pokoji, život plný. Možno aj večný. Ale ten máte aj vy!

Kde chcete chodiť? Čo sa od nich chcete učiť? Všetko máme tu. Od Boha - tak ako kľúče vo svojom vačku. Len sa treba tomu oddať. Treba to hľadať a prijať to s pokorou. Nájsť to bohatstvo, ktoré máte ako Božie deti vo svojom srdci. A ktoré raz vzbudíte ho vo svojich deťoch, aby neodchádzali a keby odchádzali, aby sa vracali s novou a bohatšou skúsenosťou o tom, aký je Boží svet. Aký je Boh láskavý a milostivý.