Videli ste už niekedy film Liečiteľ – dar z neba? Je to príbeh o mužovi, ktorý viedol bezduchý život. Jedného dňa mu bol ale ponúknutý neobyčajný dar – dar liečiť. Spočiatku ho odmietol. Keď ale nakoniec pochopil význam bohatstva, ktoré mu malo byť zverené, bolo už na prijatie daru neskoro. Neskoro? Film je film. Môžete si ho pozrieť, ak chcete. Pre mňa je ale dôležitá otázka – ako sme na tom s prijímaním darov a uvedomením si ich hodnoty my?
Stane sa ti, že si niekedy máš možnosť len tak sadnúť a zamyslieť sa? Stíšiť sa v ruchu každodenných povinností. Zahľadieť sa na hviezdy na nebi, na hory v diaľke, na vodnú plochu trblietavých svetielok, či len tak „do seba".
Keď sa to niekedy podarí mne, sú to chvíle, kedy cítim vďačnosť. Vtedy totiž jasnejšie vidím dary, ktoré som dostala. Premkne ma pocit pokoja a pokory. Som vďačná za veci, ktorých sa mi dostalo, ale hlavne myslím na rodinu, priateľov, poznanie Božieho Slova... ktorých sa mi dostalo a každým novým okamihom dostáva, pretože nie sú samozrejmosťou...

Byť v pravom zmysle slova vďačný nie je vždy jednoduché.
Čo taká falošná vďačnosť? Náchylnosť k podceňovaniu sa pod rúškom falošnej pokory? Veď nie som hoden, hodna... Či preceňovať sa vo viere, že som nadčlovek vo svojom falošnom svetle sebavnímania?
Mať tú česť a dostať vzácne dary života, dobrej rodiny, poznania zákonitostí duchovného sveta a iné duchovné bohatstvo je ako z biblického príbehu o talentoch. Schovať ich do tmy a nepodeliť sa s nimi so svetom? Alebo je iná, Ježišom spomínaná druhá cesta?
Mať talenty neznamená nezažívať ťažkosti, nemať trápenia. Je to len o uvedomení si toho krásneho, čo nám život pre tento život pripravil. A byť za to vďačný viac, ako byť nešťastný z prekážok, ktoré musím prekonať, aby bol môj život a život sveta krajší.
Mať dary je česť i záväzok. Som tu preto, aby som s týmito darmi bola vzorom svetu, ktorý ma obklopuje. Veď cez koho sa má Boh prejaviť, ukázať? Cez koho má ukázať krásu lásky, dobrých vzťahov nielen v rodine, ale i v práci a inde v bežnom i výnimočnom okamihu?
Ježiš a mnohí svätí sú umeleckými obrazmi namaľovanými, aby nám ukazovali pravý spôsob života pre Boha a pre svet.
Aj ja, aj ty, sme jedným z tých obrazov. I ja, i ty, sa totiž postupne stávame Bohočlovekom. Tak prečo sa hanbiť, či dokonca báť prijať dary? Tak prečo nebyť s pokorou hrdý na dary pochádzajúce z rúk milujúceho Nebeského Rodiča?
Nie sú to dary len pre nás samotných. Sú to dary pre svet. Dary, ktorými máme svet robiť miestom plným Božej radosti, pochopenia, podpory a lásky. Len vtedy nadobudnú pravú hodnotu. Len keď budeme za ne Bohu vďační a vynaložíme všetko svoje úsilie pre to, aby sme robili svojím životom, jedným z darov, a i tými ostatnými radosť Nebeskému Rodičovi a svetu, len vtedy sa z na prvý pohľad obyčajných a bežných vecí stanú dary s kozmickou hodnotou. A my všetci sa z nich budeme môcť naplno a úprimne tešiť.