Staršie ročníky

Kiež by nikto nemohol nikdy v živote povedať: „Už som unavený, na konci so silami. Neviem, ako ďalej..." Kiežby mohol každý naopak vyhlásiť: „Som šťastný. Teším sa z každého okamihu môjho života..."
V tomto živote ale prichádzajú popri bežných dňoch aj skúšky. Celkom ako v škole. Celý čas sa pripravujeme na praktické skúšanie z predmetu život na rôznych stupňoch. Niekedy je skúška jednoduchá, inokedy nás potrápi. Ale nech je akokoľvek búrlivá, snažme sa zo všetkých síl udržať si pokoj vo svojom srdci. Veriť, že keď robíme svoje maximum, nemusíme sa ničoho báť.
Keď ideme po koľajniciach, pri pohľade do ďaleka sa nám zdá, že sa vpredu pred nami koľaje spájajú. Vyzerá to, že cesta vpred nie je možná a náš vlak sa vykoľají. A predsa, keď vytrvalo pokračujeme, neustále sa pred nami cesta otvára, je rovná a bezpečná. A tak je to i s naším životom. Ak hľadíme príliš ďaleko pred seba, necháme sa pohltiť svojimi starosťami, zmocní sa nás skľučujúci pocit beznádeje. Vtedy ľahko spanikárime a môžeme sa na ceste potknúť a spadnúť i na samé dno. No ak žijeme s vierou a pokojom tento svoj prítomný okamih, naša viera a dobrý duchovný svet nás vždy podržia. Áno, stane sa, že ako maličké deti, keď sa učia chodiť, spadneme. Bolí to. No ani vtedy nemusíme strácať hlavu a prepadať depresii. Aj vtedy totiž môžeme s vierou zdvihnúť svoj duchovný zrak k nebu a úprimne poprosiť o pomoc. A verme, tá príde. Neodsudzujme teda seba ani druhých, keď sa nám nepodarí nejaký životný krok. Vždy sa však snažme navrátiť do srdca Boha.

Sedím na lúke so starším synom a so psom a pozerám sa na hviezdy. Len tak, oddychujem po celom dni. V tichu, ktoré okolo nás panuje, sa nám mihne pred očami niečo krásne. Je to hviezda. Padajúca hviezda. Tak blízučko, taká veľká, akú som ešte doposiaľ nikdy nevidela, taká žiarivá. Po chvíľke sa jej púť končí rozprsknutím sa na malé hviezdičky. A ja v tých krásnych okamihoch cítim, že svet je a bude krásny a stále krajší. A veľmi si to pred tou padajúcou hviezdou želám... A verím tomu.
Naša viera dokáže byť silná. Neobyčajne silná. Syn mal pred niekoľkými rokmi veľké bolesti brucha. Naozaj silné. Čakanie u jedného doktora, potom u druhého, zas na vyšetrenia, na diagnózu. Diagnóza slepé črevo a rýchla hospitalizácia s odporúčanou následnou urgentnou operáciou. V tých chvíľach obáv sme sa obrátili na Boha a na svoju vieru. A po boku neveriacky hlavou krútiacich lekárov v nemocnici, ktorí na našu prosbu počkať so zákrokom len pár hodín, sme boli účastní zázraku uzdravenia. Operácia sa nekonala a lekári nechápali, ako sa mohol syn tak rýchlo, doslova z hodiny na hodinu, uzdraviť. Taká bola jeho viera v uzdravenie i bez zákroku s pomocou dobrého duchovného sveta a pod dohľadom lekárov... A verili sme s ním všetci.
Alebo...
S deťmi sme sa na detskej nedeľnej bohoslužbe rozprávali o viere. Nie Vierke, ale viere. Tej, ktorá nás drží s hlavou zdvihnutou hore k nebu. Je tak veľa príbehov o sile tejto energie. Už len biblické príbehy o horčičnom semienku, o prenášaní hôr alebo o Dávidovi a Goliášovi. Mňa s deťmi oslovil práve príbeh posledných dvoch bojovníkov. Dávid, malý pastierik, bezvýznamný chlapec svojej doby, sa postaví hrdinovi nepriateľskej armády, Goliášovi. Na pokyn Božieho hlasu berie do rúk nie obrovský kameň, ale maličký kamienok. Aká to musela byť viera – postaviť sa pred obra s niečím takým nepatrným ako je kamienok. A predsa toho obra porazil.
Aj naša viera môže byť hoci maličká, ale keď je úprimná – pevná ako ten kúsok skaly – všetky tie obrovské starosti a ťažkosti, ktoré na nás doliehajú, padnú na zadok.