Kráčam mestom celkom iným, ako sú naše slovenské. Vidím vôkol seba vysoké poschodové domy s balkónmi na mnohých miestach. Kráčam pod strechami stromov, starších i mladších, listnatých i ihličnatých. Dodávajú mestu sviežosť a život. A pomedzi tieto živé i neživé veci sú učupené obrovské pozostatky minulosti – vykopávky, staré stavby, základy domov, bohato zdobené stĺpy... Celkovo to pôsobí očarujúcim dojmom. Prítomnosť ruka v ruke s minulosťou. Je to mesto Solún. Mesto našich učiteľov, vierozvestcov Cyrila a Metoda. Vždy som túžila vidieť minulosť dnes. A môj sen sa mi splnil. Blúdim po uliciach, ktoré jednoznačne udávajú smer, a moje kroky, mysliac na učiteľov, smerujú k jednému z mnohých chrámov.

K chrámu Hagia Sofia – chrám múdrosti. Je drobný oproti stavbám naokolo. Je ošumelý navonok oproti sviežim stromom. Nie je vôbec na pohľad príťažlivý. No predsa doňho vchádzam cez dokorán otvorené dvere. Žiara slnka je tu tlmená prítmím. Moje oči si musia zvyknúť na ticho svetla. Keď však stíšim svoju rozrušenú myseľ, vidím na stenách nádherné fresky. Kráčam dopredu s túžbou priblížiť sa jadru tohto chrámu a zbadám nádherný ikonostas. A nad ním, tam hore v kupole vysoko nad mojou hlavou, je krásna maľba Ježiša. Umenie je krásne, povznáša ducha, no aká je myšlienka, čo sa ukrýva za ním? Prečo? Prečo ľudia vytvorili takýto chrám? Prečo mu dali takéto vznešené meno?
Vychádzam von do sveta a v hlave mi víria mnohé myšlienky. Čo je tu na tomto svete pre mňa dôležité? Prečo som tu ja? Myslím, že každý si občas takéto otázky položí a niektorí možno aj viackrát. Toľkokrát, koľko treba. Minimálne vtedy, keď prehodnocujeme a snažíme sa posunúť ďalej. Vidím vedľa seba svoju rodinu a odpovede mám vo svojich rukách. S vďačnosťou ich prijímam.
A s tou istou vďačnosťou ďakujem za nádherný chrám Božej múdrosti. Nie tej ľudskej, ktorá na nás kričí svoje egoistické odpovede na zle sformulované otázky nás, jednotlivcov, ktorými sa snažíme spoznať pravdu o politike, sociálnom usporiadaní, blahobyte a mnohých zbytočnostiach.
V srdci cítim, že to dôležité je našim očiam naozaj skryté. Nachádza sa v hĺbke srdca každého z nás. Je to túžba po mieri bez konfliktov nielen vojnových, ale i tých, ktoré prežívame každý deň bojujúc so sebou samým, v nasmerovaní sa na dobro. Je to túžba po láske bez sebeckého hrabania pôžitkov pre seba, lež s vernosťou mysliac na svojho manžela či manželku, deti, rodičov, blízkych i vzdialených. Je to túžba po jednote, ktorá ma spája s mojou najvnútornejšou – najpevnejšou a pri tom najkrehkejšou podstatou – so živým Bohom. Túžba splynúť v Božej pravde a múdrosti s Božou láskou a šťastne sa v nej rozplynúť. Do tohto mora nekonečnej lásky vstúpiť spolu s celým duchovným i fyzickým svetom a prežívať nikdy nekončiacu radosť.
Myslím, že práve takáto túžba mohla ľudí v minulosti viesť k stavbám týčiacim sa k nebu. Verím tomu, že za tie mnohé stáročia, čo ľudstvo pomaly napredovalo na ceste k naplneniu svojich duchovných túžob, nastal čas, kedy sa Božia múdrosť naozaj dotkla zeme a zostúpila na ňu. Lež nevyzerá tak lákavo, že by každý, kto ide okolo nej, za ňou vystrel svoju ruku. Je na pohľad ošumelá, je drobná oproti slovám ľudským, ktoré hneď svojou veľkoleposťou zaujmú, je skrytá vo svojom vnútri presne ako chrám Hagia Sofia v Solúne. Lež ak predsa vstúpime do jej podstaty, oslobodí nás, zjednotí a prinesie nám nové možnosti života vo svete Božej lásky, ktorý nám svojím kľúčom otvorí. Nepohŕdajme duchovnom, pretože ho nevidieť! Nebojme sa skloniť v pokore hlavu, pretože ona čaká len na to, kedy nám Nebeský rodič na ňu položí korunu. On vo svojej múdrosti a láske túži objať svoje stratené deti a privítať nás v našom spoločnom domove, v Božom kráľovstve.