Kiež by nikto nemohol nikdy v živote povedať: „Už som unavený, na konci so silami. Neviem, ako ďalej..." Kiežby mohol každý naopak vyhlásiť: „Som šťastný. Teším sa z každého okamihu môjho života..."
V tomto živote ale prichádzajú popri bežných dňoch aj skúšky. Celkom ako v škole. Celý čas sa pripravujeme na praktické skúšanie z predmetu život na rôznych stupňoch. Niekedy je skúška jednoduchá, inokedy nás potrápi. Ale nech je akokoľvek búrlivá, snažme sa zo všetkých síl udržať si pokoj vo svojom srdci. Veriť, že keď robíme svoje maximum, nemusíme sa ničoho báť.
Keď ideme po koľajniciach, pri pohľade do ďaleka sa nám zdá, že sa vpredu pred nami koľaje spájajú. Vyzerá to, že cesta vpred nie je možná a náš vlak sa vykoľají. A predsa, keď vytrvalo pokračujeme, neustále sa pred nami cesta otvára, je rovná a bezpečná. A tak je to i s naším životom. Ak hľadíme príliš ďaleko pred seba, necháme sa pohltiť svojimi starosťami, zmocní sa nás skľučujúci pocit beznádeje. Vtedy ľahko spanikárime a môžeme sa na ceste potknúť a spadnúť i na samé dno. No ak žijeme s vierou a pokojom tento svoj prítomný okamih, naša viera a dobrý duchovný svet nás vždy podržia. Áno, stane sa, že ako maličké deti, keď sa učia chodiť, spadneme. Bolí to. No ani vtedy nemusíme strácať hlavu a prepadať depresii. Aj vtedy totiž môžeme s vierou zdvihnúť svoj duchovný zrak k nebu a úprimne poprosiť o pomoc. A verme, tá príde. Neodsudzujme teda seba ani druhých, keď sa nám nepodarí nejaký životný krok. Vždy sa však snažme navrátiť do srdca Boha.

S touto témou sa mi spája i vytváranie reality. Akým spôsobom ju vytvárame? Prichádza k nám nekontrolovane či celkom náhodne? Alebo ju dokážeme tvoriť svojím strachom či vierou? Ako súvisí realita prítomného okamihu s budúcnosťou? Nie sú to žiadne filozofické otázky. Práve naopak – toto je téma každého nášho výnimočného i všedného dňa a okamihu. Nie sme totiž zodpovední za budúcnosť, ktorá nemusí na tomto svete ani prísť, a iba o nej snívame v zmysle viery, alebo pred ňou padáme na kolená so strachom v očiach z vymyslených predstáv, čo sa môže stať. Čo je však pre nás faktom a realitou, je to, že sme zodpovední len za svoj prítomný okamih. Minulosť nevrátime a budúcnosť nie je v našich rukách. Všetko teda odovzdajme Bohu s vďačnosťou v srdci. Pretože to, čo máme, je len naše Teraz. Náš prítomný okamih. Prežiť ho s Bohom v centre našich myšlienok a skutkov je našou jedinou zodpovednosťou na tomto svete. A v tomto duchu je krásne a požehnaním žiť vo viere, ktorou budujeme svoju budúcnosť. Toto je vlastne budovaním Božieho kráľovstva už na tejto zemi a zároveň nášho šťastného života v ňom. Život v strachu je naopak peklom už tu na zemi...
Prítomný okamih je krásny moment nášho života. Je to dar, ktorého sa nám dostáva v tomto fyzickom i v tom duchovnom svete. Je to dar života. Niekedy je plný energie, keď stojíme na vrchole svojich síl – ako keď vyjdeme na vysoký horský štít a nádherný kraj pod nami objíme naše bytie. Niekedy je zas prítomný okamih okamihom skúšky. Táto skúška nás nakoniec ale, ak ju zvládneme s pokojom a pokorou, posunie na našej ceste ďalej. A naše srdce naplní radosť z víťazstva nad sebou samým.
A tak nech je náš prítomný okamih akýkoľvek, nech je hlavne naplnený odovzdanosťou Bohu a Jeho cesty nech sú našimi cestami. Akokoľvek krásne i ťažké, s vďačnosťou v srdci predsa však spoločné.