Otázky smrti v človeku zákonite vzbudzujú rešpekt. Sú to totiž hraničné otázky týkajúce sa definitívneho konca pozemského života, a to nie len môjho, ale aj života mojich blízkych, na ktorých mi záleží, a s ktorými som pevne citovo previazaný. Otázky smrti sú zároveň aj otázkami o zmysle života. Má život človeka, ktorý je ukončený smrťou vôbec nejaký zmysel? Je pochopiteľné, že ak je smrť mojim absolútnym koncom, nájsť akýkoľvek zmysel života, je veľmi ťažké. Preto sa tu vynára ďalšia zákonitá otázka – má život po smrti nejaké pokračovanie? To je otázka, na ktorú, ak vychádzame len z ľudskej skúsenosti, sa akejkoľvek odpovede musíme zdržať. Nik z ľudí mi nevie preukázať, či smrťou môj život končí alebo nie, a teda na túto otázku existuje len jediná poctivá odpoveď – neviem. Keďže odpoveď „neviem" nemôže nikoho uspokojiť, človek sa nakoniec ocitá pred rozhodujúcou voľbou, či otázky smrti pevne spojí s Vierou, alebo ju odmietne, pričom svoju pochybnosť sa rozhodne na svojich pleciach niesť ako ťažké Sizyfovské bremeno.

To sú všetko otázky a rozhodnutia, na ktoré je potrebné vytvoriť si dostatočný priestor ticha a vážnosti. Ľudia sa však mnohokrát snažia pri riešení náročných otázok vážnosti a tichu vyhnúť, majúc tendenciu ich zľahčovať ba až karikovať a na miesto zodpovednosti voliť zábavu a bezstarostnosť. To je zrejme dôvod, prečo počas dní, pri ktorých si tradične uctievame pamiatku našich zosnulých, začína čoraz viac na popularite naberať tzv. halloweenská komercionalita. Je dôležité si uvedomiť, že tento trend nik z nás nezastaví, a preto nemá zmysel voči nemu bojovať. Je však dôležité, aby si každý z nás ten priestor ticha a vážnosti vedel ustrážiť a nenechal si vziať možnosť hlboko ľudsky a zodpovedne sa postaviť voči tomu, čo je pre každého z nás nesmierne dôležité.