V mene pravdy sa ľudia čím ďalej tým viac nenávidia.
Vo väčšej miere na seba útočíme nielen fyzicky, ale hlavne verbálne. Každým dňom viac a viac. Kruto a neľútostne obhajujeme svoju pravdu a bezohľadne ubližujeme druhým. Naše myšlienky sa zhmotňujú v podobe slov, slová v podobe skutkov.
Slová plynú z našich úst, spod našich rúk na papier či do online sveta. Rozsievajú nevraživosť do sŕdc adresátov. Skutky v podobe útokov potom bolia. Všetko je to však len obraz nás samých. Nie toho druhého vedľa. Veď len to, čo je v mojom srdci, dávam ďalej svetu. Poukazujem na neprávosť a nespravodlivosť? Akou formou? Takou, že blížneho len kritikou bičujem svojou vnútri nahromadenou zlobou a krivdou?
Nezdá sa vám, že sa história zas len opakuje? Mnohé národy, kmene, celé rody a napokon zas len jednotlivci obhajovali svoju pravdu i za cenu smrti svojich protivníkov.
Áno, v prípade boja za svoju pravdu sa z nás nakoniec stávajú protivníci, ba dokonca nepriatelia.
Ale aká je to potom takáto pravda? Vari pravda je tá, ktorá ľudí zabíja alebo minimálne zraňuje fyzicky či duchovne?
Nie. Naša pravda nie je Božou pravdou. Tá Božia je totiž vždy spojená s láskou a konečnou jednotou všetkých v centre s Nebeským Rodičom v pokoji a mieri.

Ešte pred niekoľkými rokmi, keď mi otec Augustín povedal, že je čas, kedy sa dobro oddeľuje od zla a toto rozdelenie sa stáva viditeľným, ja som to nevidela. No pozrime sa dnes okolo seba. Tu už naozaj niet Nič skryté.
Všetky naše myšlienky sa zhmotňujú. Všetky naše slová prechádzajú v činy... Aké je teda naše srdce, ktoré sa zjavuje ako viditeľné?
Príliš sme sa upriamili na vonkajší svet a voči duchovnému ostávame nevnímaví. A pritom on je ten, ktorý je rozhodujúci. Antoine de Saint-Exupéry to vo svojej drobnej knižočke Malý princ vystihol: „Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné."
Poukazujeme na vonkajšiu pravdu – pravdu sveta – sveta politiky, sociálnej spravodlivosti, zdravia apod., ale Božia pravda ostáva našim očiam neviditeľná.
A ak nám predsa zažiari do očí v podobe krásy alebo ťažkostí, ktoré nás v našich životoch stretávajú, oslepení sa od nej odvraciame so slovami, ako nás oči zaboleli – ako nás zabolelo naše srdce, keď sa stretlo s pravou Božou láskou. Lebo ona je tá, ktorá odhaľuje naše slabosti a hriechy a tým nás ukazuje takých, akí sme – hriešnych, zraniteľných, ubolených našim vlastným spôsobom života.
Ale nebojme sa – je tu liek na našu slepotu! Je tu liek na všetky naše bolesti – osobné i tie spoločenské. Je to ale liek častokrát horký. Je to totiž Božia pravda v podobe Božieho Slova. Nebojme sa ju hľadať, prijímať a žiť, hoci nás obnažuje! Pretože len ak spoznáme zlo vo svojom srdci, budeme ochotní prijať liek Božej lásky a pravdy a uzdravíme sa...