Staršie ročníky

V závere thrilleru Diablov advokát z úst diabla, ktorého stvárnil Al Pacino, môžeme počuť konštatovanie: „Mojím najväčším víťazstvom je, že som presvedčil ľudí dvadsiateho storočia o tom, že neexistujem. Dvadsiate storočie je mojím storočím." Teológiu zasiahol mor racionalizmu a pozitivizmu, v dôsledku ktorých sa bežne popiera osobná existencia Zlého ducha. On je len symbolom nevedomých síl v človeku, metaforou vychádzajúcou z kultúrnych reálií a pod. Generálny predstavený Jezuitského rádu Sosa Abascal diabla chápe ako „symbolickú realitu, nie však osobnú". Na druhej strane narastá záujem o okultizmus, satanské rituály, ale aj o exorcizmus, ktorý už ani zďaleka nie je len senzáciou pre znudených ľudí, ktorí hľadajú stratenú transcendentnú dimenziu svojho života. Evanjelizátor a exorcista páter Elias Vella, ktorý neveril kedysi v jestvovanie osobného zla, pripomína svojim poslucháčom dôležitú pravdu kresťanskej viery: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky (1 Jn 3, 8).
Legenda o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je vsadená do románu Bratia Karamozovci, ako autonómna vložka, predstavuje jeden z najveľkolepejších výtvorov Fjodora Dostojevského a vôbec ľudského ducha. Nikolaj Losskij konštatuje, že hoci sa napísalo mnoho komentárov, znovu ale budú vznikať stále nové a nové otázky. Téma je tak hlboká, že ani autor ju nedokázal vystihnúť v pojmoch. Semjon Frank poznamenáva, že výklad tohto výtvoru ducha zostane vždy sporný a bude koniec-koncov závisieť na šírke a hĺbke čitateľovej duchovnej skutočnosti.

Videli ste už niekedy film Liečiteľ – dar z neba? Je to príbeh o mužovi, ktorý viedol bezduchý život. Jedného dňa mu bol ale ponúknutý neobyčajný dar – dar liečiť. Spočiatku ho odmietol. Keď ale nakoniec pochopil význam bohatstva, ktoré mu malo byť zverené, bolo už na prijatie daru neskoro. Neskoro? Film je film. Môžete si ho pozrieť, ak chcete. Pre mňa je ale dôležitá otázka – ako sme na tom s prijímaním darov a uvedomením si ich hodnoty my?
Stane sa ti, že si niekedy máš možnosť len tak sadnúť a zamyslieť sa? Stíšiť sa v ruchu každodenných povinností. Zahľadieť sa na hviezdy na nebi, na hory v diaľke, na vodnú plochu trblietavých svetielok, či len tak „do seba".
Keď sa to niekedy podarí mne, sú to chvíle, kedy cítim vďačnosť. Vtedy totiž jasnejšie vidím dary, ktoré som dostala. Premkne ma pocit pokoja a pokory. Som vďačná za veci, ktorých sa mi dostalo, ale hlavne myslím na rodinu, priateľov, poznanie Božieho Slova... ktorých sa mi dostalo a každým novým okamihom dostáva, pretože nie sú samozrejmosťou...