Staršie ročníky

Každý hľadá svoju pravdu. Pravdu, podľa ktorej sa rozhodne žiť. Pravdu, ktorá ho naplní a naštartuje do každého dňa. Väčšinou je to celoživotný proces. No nielen pravda je tá, ktorá nás ženie dopredu. Je to predovšetkým túžba po šťastí.
Len ako to šťastie nájsť? Kde ho hľadať? Ako sa zbaviť všetkého, čo nás ťaží? Nie je toho predsa koľko razy málo. Starosti o existenciu. Vojny, teroristické útoky. Rozkoly v spoločnosti, ba dokonca v samotných rodinách, manželstvách, aj medzi deťmi v školách... Nepokoje, nenávisť, hnev, lakomstvo, pýcha a pády... Tak kam sa podelo to krásne šťastie, o ktorom všetci tak snívajú?
Pravdou je, že vo svete zameranom na egoizmus človeka ho nenájdeme. Nie ako vo Ferdovi Mravcovi a jeho pesničke prenesené na našu tému: Nie JA všetko zvládam, nie JA všetko ovládam...
Nie, egoizmus nie je ten, ktorý nám zabezpečí šťastný život. Nie, ani ten pod rúškom ochrany druhého, darovania svojho času, starostlivosti či majetku svojej rodine či niekomu druhému, ba dokonca ani cudziemu. To je všetko len láska dostávania. Darujem, aby som dostal naspäť – protislužbu, veď neskôr sa mi to v dobrom vráti, obdarovaný mi bude zaviazaný, alebo len pre dobrý pocit z možnosti darovať či pomáhať.
Snažíme sa veci, svoje starosti i bolesti druhých uchopiť do vlastných rúk.
Ale čo ak je cesta ku šťastiu celkom iná?

„Caeleum denique! – Nebo na konci!"
(bojový pokrik templárov)

Kľúčové dielo svetového filozofického dedičstva, pomocou ktorého sa umní ľudia aj u nás snažili pochopiť metafyzickú podstatu totalitných systémov a zaujať voči nim sebaobranný postoj je bezpochyby Pramene a zmysel ruského komunizmu od Nikolaja Berďajeva. Filozof v ňom tiež učí, že len pomocou náboženských symbolov možno ľudové masy ovplyvniť pozitívne. Všetky ostatné, teda politické symboly a mýty, sa javia ako klamné – demagogické. Odôvodňuje to tým, že náboženská symbolika je podstatne hlbšie založená a disponuje ontologickými reálnosťami, čo nie je možné u vratkých politických ideológií.
„Posledný panslavistický farár" vo Vyšnom Slavkove Donát Čarnogurský si osvojil zušľachťujúcu silu náboženských symbolov. Ním spravovaná farnosť vo Vyšnom Slavkove – „v hornatom kraji" nielen geograficky, ale aj duchovne – označená ako „živé múzeum slovenskej a slovanskej identy", prekypuje religióznymi symbolmi, vychádzajúcimi z osobnostných princípov aristokratickej kultúry: pravdy – dobra – krásy.
Všetkým artefaktom dal farár nielen ideu, ale ako zručný remeselník a umelec ich sám, či v spolupráci s inými, vytvoril. Vie, že nestačí len konfrontácia s demagogickými symbolmi, ktoré sprevádzajú túto novú pružno-mäkkú, teda liberálno-progresivistickú totalitu. Voči dekonštrukčným princípom, ktoré ovládajú masy silou počítačovej virtuálnej reality a masmediálnej moci, predkladá reálne konštruktívne symboly života, medzi ktorými dominuje zmenšená replika biblickej Noemovej archy.