Sedím na lúke so starším synom a so psom a pozerám sa na hviezdy. Len tak, oddychujem po celom dni. V tichu, ktoré okolo nás panuje, sa nám mihne pred očami niečo krásne. Je to hviezda. Padajúca hviezda. Tak blízučko, taká veľká, akú som ešte doposiaľ nikdy nevidela, taká žiarivá. Po chvíľke sa jej púť končí rozprsknutím sa na malé hviezdičky. A ja v tých krásnych okamihoch cítim, že svet je a bude krásny a stále krajší. A veľmi si to pred tou padajúcou hviezdou želám... A verím tomu.
Naša viera dokáže byť silná. Neobyčajne silná. Syn mal pred niekoľkými rokmi veľké bolesti brucha. Naozaj silné. Čakanie u jedného doktora, potom u druhého, zas na vyšetrenia, na diagnózu. Diagnóza slepé črevo a rýchla hospitalizácia s odporúčanou následnou urgentnou operáciou. V tých chvíľach obáv sme sa obrátili na Boha a na svoju vieru. A po boku neveriacky hlavou krútiacich lekárov v nemocnici, ktorí na našu prosbu počkať so zákrokom len pár hodín, sme boli účastní zázraku uzdravenia. Operácia sa nekonala a lekári nechápali, ako sa mohol syn tak rýchlo, doslova z hodiny na hodinu, uzdraviť. Taká bola jeho viera v uzdravenie i bez zákroku s pomocou dobrého duchovného sveta a pod dohľadom lekárov... A verili sme s ním všetci.
Alebo...
S deťmi sme sa na detskej nedeľnej bohoslužbe rozprávali o viere. Nie Vierke, ale viere. Tej, ktorá nás drží s hlavou zdvihnutou hore k nebu. Je tak veľa príbehov o sile tejto energie. Už len biblické príbehy o horčičnom semienku, o prenášaní hôr alebo o Dávidovi a Goliášovi. Mňa s deťmi oslovil práve príbeh posledných dvoch bojovníkov. Dávid, malý pastierik, bezvýznamný chlapec svojej doby, sa postaví hrdinovi nepriateľskej armády, Goliášovi. Na pokyn Božieho hlasu berie do rúk nie obrovský kameň, ale maličký kamienok. Aká to musela byť viera – postaviť sa pred obra s niečím takým nepatrným ako je kamienok. A predsa toho obra porazil.
Aj naša viera môže byť hoci maličká, ale keď je úprimná – pevná ako ten kúsok skaly – všetky tie obrovské starosti a ťažkosti, ktoré na nás doliehajú, padnú na zadok.

Niekedy veríme, pretože naša nádej je to posledné, čo nám ostáva. Sú to často vypäté situácie. V tých chvíľach veríme s nasadením života. Najčastejšie však žijeme bežný život idúci svojím vlastným tempom – raz rýchlym, raz pomalším. Veríme i vtedy?
Viera sa nachádza niekde na spoločných hraniciach ríš snov a nádejí. Deti často snívajú a veria tomu, že keď raz vyrastú, budú z nich obdivuhodne trilkujúci speváci či hudobníci, alebo zázraky konajúci lekári, rekordy lámajúci športovci... Ich sny nemajú hranice. Povznášajú ich ducha a ich viera v naplnenie ženie týchto malých bojovníkov v živote dopredu. Tam, v ústrety naplneniu ich nádejí a snov.
A my dospelí? Snívame niekedy ešte aj my? Alebo nás naši Goliáši, naše starosti a ťažkosti bežných dní, zatláčajú do prachu všednosti? Existuje ešte cesta k snívaniu s otvorenými očami, ktorá by nás inšpirovala k vznešeným skutkom ducha, k upriameniu sa na Božie kráľovstvo?
Nemusíme snívať o zmene vonkajšieho sveta, ktorý len málo dokážeme ovplyvniť. Ale snívať, veriť tomu a robiť všetko pre to, aby náš vnútorný svet – naše myšlienky, skutky a skrátka celé naše životy boli nasmerované na Boha a Jeho lásku, na budovanie Božieho kráľovstva v našich srdciach a v našich rodinách, to je výzva, ktorej môžeme čeliť každý okamih. Je to naša voľba – vyberieme si cestu viery a vnútornej zmeny? Verme, že ak upriamime svoje srdce naplnené vierou na Božie Slovo, cesta sa vždy nájde. Cesta bezpečná a dobrá. A viera, že svet bude krásnym miestom pre Boha i pre nás všetkých, sa pod padajúcou hviezdou zmení v skutočnosť...