V závere thrilleru Diablov advokát z úst diabla, ktorého stvárnil Al Pacino, môžeme počuť konštatovanie: „Mojím najväčším víťazstvom je, že som presvedčil ľudí dvadsiateho storočia o tom, že neexistujem. Dvadsiate storočie je mojím storočím." Teológiu zasiahol mor racionalizmu a pozitivizmu, v dôsledku ktorých sa bežne popiera osobná existencia Zlého ducha. On je len symbolom nevedomých síl v človeku, metaforou vychádzajúcou z kultúrnych reálií a pod. Generálny predstavený Jezuitského rádu Sosa Abascal diabla chápe ako „symbolickú realitu, nie však osobnú". Na druhej strane narastá záujem o okultizmus, satanské rituály, ale aj o exorcizmus, ktorý už ani zďaleka nie je len senzáciou pre znudených ľudí, ktorí hľadajú stratenú transcendentnú dimenziu svojho života. Evanjelizátor a exorcista páter Elias Vella, ktorý neveril kedysi v jestvovanie osobného zla, pripomína svojim poslucháčom dôležitú pravdu kresťanskej viery: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky (1 Jn 3, 8).
Legenda o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je vsadená do románu Bratia Karamozovci, ako autonómna vložka, predstavuje jeden z najveľkolepejších výtvorov Fjodora Dostojevského a vôbec ľudského ducha. Nikolaj Losskij konštatuje, že hoci sa napísalo mnoho komentárov, znovu ale budú vznikať stále nové a nové otázky. Téma je tak hlboká, že ani autor ju nedokázal vystihnúť v pojmoch. Semjon Frank poznamenáva, že výklad tohto výtvoru ducha zostane vždy sporný a bude koniec-koncov závisieť na šírke a hĺbke čitateľovej duchovnej skutočnosti.

Obsah Legendy a jej bezprostredný zmysel je známy. V Seville v 16. storočí sa v dobe najhroznejšej španielskej inkvizície, deň po veľkolepej autodafé ticho a nepozorovane objaví Ježiš Kristus. Ľud ho identifikuje, hrnie sa k nemu a on uzdravuje a kriesi z mŕtvych. Tu sa na námestí objaví vyše 90-ročný Veľký inkvizítor, ktorý dá Krista pred zrakmi poslušného davu uväzniť v podzemnom žalári. V noci ho navštívi a prednáša k nemu dlhú reč, ktorá je jeho komentárom k trom pokušeniam, ktorým Kristus na púšti odolal Satanovi. Kardinál sa mu vyhráža upálením, no potom ho prepúšťa s tým, aby sa už nikdy viac nevracal. Kristus nepovie ani slovo a na konci ho pobozká.
V čom tkvie zmysel Legendy? Iba v oprávnenej kritike autoritárstva katolíckej cirkvi, pápežstva a jezuitského rádu? Frank píše, že bolo by povrchné ostať iba pri tejto kritike. Losskij, ktorý cituje katolíka Romana Guardiniho, píše o zotročení duše, za ktorou sa skrýva ešte niečo hrozivejšieho, a to je démonická vôľa vztiahnuť ruku na samotného Boha. Dokonca aj sám kritický Berďajev neuviazol iba pri téme kritiky zneužívania moci cirkvou, ale skúma problém zmyslu ľudských dejín, problematiku slobody a zotročenie človeka ľudskými autoritami. Sergej Bulgakov pregnantne vystihol, že Legenda rieši dôsledky ateistického amoralizmu na etické otázky človeka a spoločnosti na konci 19. storočia. Bolo to v čase šírenia Darwinovej povery, Comtovho náboženstva pozitivizmu a hlavne víťazného postupu Marxových poučiek, čo pozorne reflektoval Dostojevskij. Anticipoval v nej aj ohlásenie „smrti Boha" Fridrichom Nietzschem. Inkvizítor je preto rúhač proti Duchu Svätému a jeho bohoborectvo je skutočnou nenávisťou voči Bohu.
Načrtnem tu aktualizované témy Legendy. Kristus na púšti bol vystavený skúške trojakým spôsobom od Satana. Matúšovo Evanjelium píše o pokúšaní premeny kameňov na chleby, potom, aby sa vrhol dole z chrámu a nakoniec v tom, aby sa poklonil Satanovi, a on mu dá vládu nad svetom. Nikolaj Losskij dáva do pozornosti časť úvodnej reči Inkvizítora, kde hovorí, že „V týchto troch otázkach sú akoby spojené v jeden celok a predpovedané celé ďalšie dejiny ľudstva a sú v nich podané tri obrazy, v ktorých sa sústreďujú nerozriešiteľné historické rozpory ľudskej prirodzenosti." Správne preto konštatuje Berďajev: „Veľký inkvizítor nás pokúša trojakým spôsobom. Sú to tie isté pokušenia, ktorými zvádzal diabol Krista na púšti, a ktoré Kristus v mene slobody, Božieho kráľovstva a nebeského chleba odmietol."
Kto je ten Veľký inkvizítor? Pri pozornom čítaní Legendy, z dikcie jeho reči smieme súdiť, že je to sám Zlý duch, ktorý komentuje svoje niekdajšie zaznamenané pokúšanie Ježiša. Dostojevskij na neho viackrát používa tento zvrat: „Strašný a múdry duch, duch sebazničenia a nebytia." Nielen Berďajev a Losskij implicitne, ale napríklad Konstantin Leontjev alebo Vasilij Rozanov ho explicitne stotožňujú s Diablom: „Nemáme pred sebou Inkvizítora, ale priamo Zlého Ducha s jeho premenlivou a neurčitou podobou." Aj medzi riadkami Legendy je zrejmé, že Dostojevskij mal v úmysle stotožniť Diabla s Inkvizítorom: „V tomto klame bude naše utrpenie, pretože budeme musieť klamať". Ten vyčíta Kristovi: „Si to ty, prišiel si nás rušiť?" Predsa Nový zákon Diabla nazýva „otcom lži" (Jn 8, 44), ktorý je v Legende na Krista namrzený, že toto púštne pokušenie ustal a drží dlhú jednostrannú polemiku voči Kristovi! Čo by sa stalo, keby Kristus podľahol? Nastala by deštrukcia Kristovej osoby. Ako sa môže Boh pokloniť diablovi? Ako môže Syn Boží poslúchnuť diabla? Stará teodicea o Božej všemohúcnosti má trhliny... Inkvizítor svoje pokušenie dáva do kontextu veľkonočného tajomstva: „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža a uveríme ti, že si to ty!"