Každý hľadá svoju pravdu. Pravdu, podľa ktorej sa rozhodne žiť. Pravdu, ktorá ho naplní a naštartuje do každého dňa. Väčšinou je to celoživotný proces. No nielen pravda je tá, ktorá nás ženie dopredu. Je to predovšetkým túžba po šťastí.
Len ako to šťastie nájsť? Kde ho hľadať? Ako sa zbaviť všetkého, čo nás ťaží? Nie je toho predsa koľko razy málo. Starosti o existenciu. Vojny, teroristické útoky. Rozkoly v spoločnosti, ba dokonca v samotných rodinách, manželstvách, aj medzi deťmi v školách... Nepokoje, nenávisť, hnev, lakomstvo, pýcha a pády... Tak kam sa podelo to krásne šťastie, o ktorom všetci tak snívajú?
Pravdou je, že vo svete zameranom na egoizmus človeka ho nenájdeme. Nie ako vo Ferdovi Mravcovi a jeho pesničke prenesené na našu tému: Nie JA všetko zvládam, nie JA všetko ovládam...
Nie, egoizmus nie je ten, ktorý nám zabezpečí šťastný život. Nie, ani ten pod rúškom ochrany druhého, darovania svojho času, starostlivosti či majetku svojej rodine či niekomu druhému, ba dokonca ani cudziemu. To je všetko len láska dostávania. Darujem, aby som dostal naspäť – protislužbu, veď neskôr sa mi to v dobrom vráti, obdarovaný mi bude zaviazaný, alebo len pre dobrý pocit z možnosti darovať či pomáhať.
Snažíme sa veci, svoje starosti i bolesti druhých uchopiť do vlastných rúk.
Ale čo ak je cesta ku šťastiu celkom iná?

Keď sa trápime a trápia sa naši drahí, nebojme sa zveriť svoje starosti na Pána. Čo ale taká jednoduchá veta z Biblie znamená? Znamená odovzdať všetko, čo nosíme v srdci, Bohu, a... A nechať dobrý duchovný svet v kľude pracovať. Znamená to bezpodmienečne Mu dôverovať. Veď kto je viac ako Boh?
Bože, čakáš, kedy sa natoľko upokojíme vo svojich radostiach a ťažkostiach, až budeš môcť prísť k nám a s nami Všetko prežívať. S nami riešiť problémy, s nami zažívať spoločnú radosť. Všetko, čo máme urobiť, je len sa upokojiť... Vtedy prichádzaš s riešením...
V Novom Zákone sa spomína neveriaci Tomáš. Nie, takí predsa nie sme... Ale ruku na srdce – aj my sme takí istí ako on. Neveríme v lásku. Ba ani nedôverujeme Bohu. Ak by sme Mu verili, mali by sme sa čoho báť? Smrti? Bolesti? Nepokojov? Zla? Neuverím, kým neuvidím... Ale my predsa vidíme... a aj tak neveríme. Mnohí majú duchovné zážitky. Mnohí majú fyzickú skúsenosť. Každý z nás zažil, že nie je sám, videl Boha. Videl strom v kvete, videl vychádzať i zapadať slnko. Cítil dotyk blízkeho. Naše ťažkosti sa časom vyriešili... Ale kto tomu naozaj uveril? Kto z nás videl a uveril, že tieto „bežné" veci sú dôkazom toho, že je tu s nami Boh a s láskou sa o nás slepých stará? Neviem. Väčšinou pocítime záchvev Božej prítomnosti, občas zahliadneme dôkaz Jeho lásky, no starosti bežných a výnimočných dní nás zatlačia do zeme a zas len hľadáme šťastie a túžime po ňom. A zas nedôverujeme. Zas neveríme v pravú lásku.
No my na tejto zemi nie sme preto, aby sme sa sami zatláčali do prachu bolesti, aby sme sa nechali zatláčať do prachu druhými. Sme tu preto, aby sme hrdo povstali a mohli slobodne precítiť, mohli prehlásiť, že sme sa stali Bohočlovekom.
Stať sa Bohočlovekom znamená zjednotiť sa s Ním. Zjednotiť seba, človeka, so skutočným Bohom. Všetko prežívať s Ním, Všetky radosti i ťažkosti. Nielen tie, na ktoré si netrúfame, nielen tie, ktoré sa rozhodneme s Ním zdieľať. Ale každý okamih svojho života.
Žiť s niekým predsa znamená zjednotiť sa s ním. V dokonalej láske sa potom aj myšlienky stávajú jednotnými. Vynikajúcim príkladom toho je telepatia medzi manželmi. Jeden si niečo pomyslí a druhý to už aj bez nahlas vyrieknutých slov vie. Je to také jednoduché. Netreba viac, len naplno žiť spolu. Každý deň spolu kráčať ulicami života a už nikdy nebyť sám... Stať sa Bohočlovekom... To je tá pravá cesta ku šťastiu. Veď ak veríme, že Boh je pravé Dobro a pravá Láska, potom zjednotenie sa s Ním znamená život v týchto dimenziách. V dimenzii dobra, lásky, šťastia...