Ročník 2010

Je to snáď najčastejšia otázka v živote človeka. Nešťastia, choroby, odchody, zrady a klamstvá. To všetko je súčasťou našich dní a nocí. Hnev a bezmocnosť strieda bolesť a zúfalstvo a jediné, čo znie v našich dušiach je „ Prečo?“

Každá epocha, v ktorej ľudstvo žilo, má svoje špecifiká, ktoré sú pre ňu typické. Keď si napríklad predstavíme obdobie stredoveku, vynorí sa nám človek svojím životom orientovaný na posmrtný život, pre ktorého spirituálne hodnoty boli niečím samozrejmým. Obdobie 14. až 16. storočia charakterizovalo objavenie autonómie človeka a jeho následnej emancipácie.

„A nenamýšľajte si, že môžete usmerňovať tok lásky, lebo, ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer. Láska má len jedno želanie, aby sa naplnila.“

Ch. Džibrán 

Dostala sa mi do rúk malá knižočka známeho teológa Bernharda Häringa – „Bez východiska?“

Hneď v prvom článku rieši aktuálny, dosť pálčivý, celosvetový spoločenský problém. Tento problém sa rozširuje celé roky ako mor, ktorý nie je možné zastaviť a nájsť proti nemu účinný liek.

Vzťah človeka k človeku. Aká jednoduchá veta. Avšak akú zložitú realitu ňou chceme popísať. Je tu láska a je tu aj nenávisť, je tu pokora a je tu aj pýcha, ľudia si môžu dôverovať ale aj spochybňovať motívy či presvedčenie iného človeka. Je nesporné že na tej zlej strane vzťahov, tých ktorých sa chceme s pomocou Božou zbaviť, je aj spochybňovanie.

Nedávno som si cestou v autobuse vypočula rozhovor dvoch dievčat- stredoškoláčok, ktoré rozoberali dosť hlasno a sebavedome svoje skúsenosti  a zážitky s drogami, alkoholom a so vzťahmi so  svojimi „priateľmi“. Hovorili o veciach, o ktorých by človek za normálnych okolností mlčal a hanbil by sa za ne. A v ich veku by nemal mať s nimi žiadne skúsenosti. No žiaľbohu zdá sa, že dnes je to smutná realita našej spoločnosti.