Spolupráca na úrovni miest a obcí nie je ničím výnimočným, rovnako tak sa nik nezamýšľa ani nad spoluprácou medzi jednotlivými krajinami.

Keďže vieme spolupracovať tu, na zemi, mali by sme už ako „páni tvorstva“, vedieť spolupracovať aj na mimozemskej úrovni – na úrovni nad pozemskej. To sa však stáva u príliš racionálne zmýšľajúcich ľudí smiešnym, hlúpym, nezrealizovatelným.

Moment, kedy srdce v hrudi už nebije Božou láskou sa človek vrhne do vzťahu, ktorý už Boha nepozná. Vylúči ho z neho. Avšak ani tu sa to nekončí. Po vystriedaní niekoľkých partnerstiev aj tu človek zistí, že už sa ďalej nedá. Ani toto ho už viac nespĺňa. A potom opäť príde nová myšlienka.

A zas je tu november... Prší, fúka vietor, hmly... K tomu kvety na hroboch, svetlá sviečok zažaté v kahancoch... Každý to pozná – je to čas „dušičiek“. Podaktorí raz, iní viackrát do roka si spomenú na tých, ktorí odišli do duchovného sveta.

Často sa skôr bojíme už len slova smrť, nie to ešte toho samotného faktu. Ale prečo? Verím, že život pokračuje i za hranicami nášho fyzického zmyslového vnímania. Veď o tom svedčia mnohé výskumy a dôkazy. Skôr by sme sa mali zamerať na prípravu na odchod do druhého sveta a pracovať na prepojení tohto „nášho“ fyzického s tým „druhým“ duchovným. Potom by podľa mňa strach vymizol, keby sme videli reálnu realitu celého univerza.

A dušičky by boli sviatkom živých.

Vo svojich životoch sa často stretávame s kritikou. Kritizujeme my, kritizujú nás druhí. Ako to však je s tým, ako si za svojimi názormi stojíme? Často nás druhí pritlačia k múru tlakom na našu existenčnú otázku. Tých, ktorí sú dobre zabezpečení, zas dokážu ničiť tlakom na ich hrdosť a sociálne postavenie. Videli ste už, ako pod takýmito tlakmi druhí upustia od svojich ideálov, ktoré do tej doby hlásali? A hoci by ich pôvodne dobre mierená snaha zmeniť svet bola po čase i účinná, efektívne namierené bubu zo strany mocných urobilo z ideálov len prázdnu bublinu, ktorá zanikne... Alebo to všetko slúži len na to, aby sa jednotlivci zviditeľnili, dostali na výslnie a netúžia po lepšom svete?

Ľudia už nevedia, čo by zobrali. Aj to priviazané zrazu zmizne. A potom sa niet čudovať, že na to doplatia tí najmenší. Môžeme chodiť s deťmi na prechádzku, no nemusíme sa s nimi aj domov vrátiť. Bohužiaľ, stalo sa... Niekto ten poklop z kanála ukradol, no nie je to naša vina. Je mi ľúto, že ste prišli takýmto spôsobom o vaše dieťatko... A Zem sa točí ďalej a tí, čo kradli, kradnú... (reakcia na smrť dievčatka, ktoré v Nitre spadlo do kanála)

Dnešný deň sa bude niesť v duchu spomínania na rímskokatolíckeho emeritného biskupa, Jeho Excelenciu Františka Tondru. Jeho pozostatky uložia na cintoríne v Spišskej kapitule.

Osobne som sa s ním nikdy nestretla, no z rozprávania nášho biskupa viem, že si ho veľmi vážil a aj sám pán biskup Tondra pri stretnutiach s nim bol priateľský a hlavne ľudský.

Smrťou sa život nekončí a to vedel aj on. Preto v modlitbách na neho myslíme, aby sa čo najlepšie adaptoval na svoj nový posmrtný život.