Odvaha, akú mal Štefan

Drahí bratia sestry. Na toto evanjelium sa nehodí to odvážne tvrdenie, alebo fráza, ktorú kazatelia niekedy používajú. Je to vyjadrenie, že dnes sme si prečítali evanjelium zlých správ. Evanjelium zlých správ je samo o sebe oxymoron. Sú to slová, ktoré znamenajú opačný význam. Ked o niečom povieme, ze je to originálna kópia, alebo, že to bolo spálené mrazom. Rovnako tak evanjelium, ako samotné slovo, predsa znamená dobrú zvesť. Tak ako to môže byť evanjelium zlých správ? Ale tak, ako z tých predchádzajúcich pojmov vieme, čo chceme povedať, dokonca podtrhujeme týmto spôsobom význam, tak je to aj v tomto prípade. Čo iné môžem povedať, keď sa mi zvestuje, že deti povstanú proti rodičom. Keď otec vyženie svoje dieťa. Čo iné by v takomto prípade mal kresťan, ako ja, čakať. Ak neurobím správne veci, správne kroky, môže sa mi to vraj stať. Ale, kde sú tie správne kroky, správne činy? Kde je tá úvaha, aby sa diali veci správnym spôsobom a prinesú ľuďom Božiu slávu a spravodlivosť.

Na začiatku toho všetkého stojí asi odvaha. Tak, ako ju mal Štefan, ktorého sviatok dnes slávime. Mučeník sv. Štefan, musel mať istým spôsobom odvahu postaviť sa pred ľudí a hovoriť o veciach otvoreným a novým spôsobom. Takým ktorým ostatných pohoršil, pobúril. Priniesol im krik a hnev a aj túžbu zabiť. Aj keď niekoho ukameňovať v tej dobe nebolo až tak neobvyklé, predsa len za takéto niečo...ťažko povedať, či sám Štefan plánoval takúto smrť? Alebo by radšej chodil po svete a po svojich dedinách a rodinách a hlásal dobrú zvesť? Čo to vlastne odo mňa Boh chce? K čomu mám mať odvahu? Či sa snáď o Ňom bojím hovoriť ako o stvoriteľovi sveta? Nerozumiem tomu? Alebo mi niekto ublíži, ak budem hovoriť o Ňom ako o mojom jedinom spasiteľovi.

Viete, že sú krajiny sveta, ked vás, za to, že sa priznáte k nášmu jedinému Bohu a Ježišovi Kristovi, môžu vás napadnúť a ublížiť vám. K čomu teda mám mať odvahu? Ako si môžem byť istý, že môj život ide správnym smerom? Dobre si spomeňte, že je lepšie, ak sú hodiny pokazené a stoja. Pretože aspoň dvakrát do dňa ukazujú správny čas. Ale ak sú pokazené a idú po svojom, stále sa z nich nedá vyčítať správny čas. Stále vás budú mýliť. Budú vytvárať dojem, podľa svojho chodu, že je asi všetko v poriadku. Jeden z najväčších príbehov, ktoré sa v kresťanstve vyzdvihujú, je Márnotratný syn. Ako si my sami môžeme byť istí, že nie sme na ceste márnotratného syna?

Ako isto viete, prvým dôležitým bodom tohto príbehu je, že syn dostáva, čo chce. Že sa s požehnaním otca vydáva na cestu. Dáva mu jeho diel. Síce smutný a nerád, sklamaný z toho, ako chce k tomu syn pristúpiť, ale dostáva slobodné ruky a ponecháva sa mu jeho vôľa. On sám, berúc si bohatstvo a všetko, čo si myslel, že mu prináleží, prináša so sebou do sveta a žije podľa seba. Dokonca si myslí, že žije spravodlivo. A žije tak, ako sa na úspešného mladého muža patrí. O všetko však príde a je hladný ako tie svinky, ktoré sem tam prikrmuje, aby si zarobil aspoň na živobytie. Môže sa však vrátiť k otcovi. Ten, ako viete, utekal oproti nemu, keď ho zbadal, že sa vracia.

Každý z nás preto nech je na zlej ceste iba chvíľu a uvedomí si, ku komu sa má vrátiť. Lebo otec nás stále ľúbi. My musíme odhaliť, či sme si dedičstvo, ktoré sme prevzali, zveľadili, alebo prehajdákali. Či náš život nie je životom márnotratného syna? Pretože, ako prízvukujem, je nám daná sloboda. Až kým sami nespoznáme a nerozoznáme biedu svojich dní. Dovtedy si môžeme myslieť, že konáme slobodne, podľa našej vôle.

A nakoniec, ak budeme robiť pokánie, tak ako márnotratný syn, môžeme byť Otcom očistení. Oblečení do krásneho plášťa, bude nám daný prsteň na ruku. Ale musíme prísť a kajať sa. V pokore priznať svoje chyby a potom nás nebeský Otec obráti od toho zlého.

Toto je všetko cesta, ktorou by naša odvaha mala kráčať. Nemali by sme žiť v tieni. Nie s ústami plnými správnych slov, ale slov, ktoré neprinášajú osvieženie, ani odvahu.

Včera sme sa tu rozprávali, že nám chcú zakázať aj údiť klobásku. Nedávno chceli zakázať včelárom chovať včely. Mnoho vecí prinášajú do sveta tí, ktorí boli prizvaní, k tomu, aby spoločne s našimi prostriedkami vytvárali blahobyt. Veď aj štát je určitou formou ochrany človeka.

Keď sa dieťa bojí, uchýli sa k svojej matke. Príde, prikrčí sa k nej. Matka ho privinie do náručia a prináša mu bezpečie. Keď je takáto hrozba väčšia, môže sa zomknúť celá rodina. Keď prichádza ešte niečo horšie, zomkne sa obec. Ľudia prišli na to, že keby sa mali báť niečoho väčšieho – hladomoru, vojny – zomknú sa do štátu. Akú ochranu ale vnímame z dnešnej spoločnosti? Ako nám pomáha riešiť veci, ktoré súvisia s tým, aby sme v čistote svojich dní a na prahu dospelosti trebárs vítali mladých ľudí do tohto sveta.

Učili ich o tom, čo je správne, aby dodržiavali morálne hodnoty, pocitovo pracovali, milovali Boha a vzdelávali sa v Jeho veciach. Dobre viete, že svet je dnes preplnený kvílením falošných nárekov ľudí, ktorí nemajú žiadnu históriu, len si mylne vysvetľujú právo na to, ako konať, čo sa im zachce. My však, podľa všetkému, máme nájsť odvahu, ako v tomto všetkom nájsť cestu ako tomu zabrániť. Ako povedať svoje nie a nikomu neublížiť. Ako nájsť spôsob v sebe samom, že ruky zdvihneme a nezostanú ovisnuté. Že ústa sa otvoria a nebudú lamentovať. Ale budú múdro svedčiť, tak ako nám to garantuje Ježiš - keď sa postavíme na obranu Božích zákonov - nemusíme sa báť toho, čo vypovieme a ako to vypovieme. To už sám Duch svätý bude podľa toho o tom svedčiť.

Ťažkosťou tohto sveta ale môže byť aj to, že žijeme v tieni. Žijeme a posudzujeme veci podľa toho, aký vytvárajú čiastočný dopad. Tieň, ako viete, je taká oblasť, kde nedopadá žiadne svetlo, alebo len z časti zo zdroja žiarenia. Tieň je práve tá oblasť, kde medzi zdrojom svetla stojí nejaký nepreniknuteľný predmet. Je to teda jednorozmerný obraz objektu. Ja si dovolím tvrdiť, že i naša omša a mnohé prvky v nej sú len určitým tieňom, ktorý odzrkadľuje skutočného Boha. My môžeme veľa vecí posúdiť, zistiť prítomnosť toho, čo tam je. Zistiť jeho veľkosť. Dokonca môžeme podľa toho riadiť i svoje dni. Podľa tieňa kultúry - keď nebude dôležité, kto zábavu prináša, ale len povrchne to, čo nás rozosmieva. Keď budeme ochotní prijať to, že najdôležitejší je ekonomický rast. Najdôležitejšie je, že si neustále máme byť vedomí, aké veľké percento ľudí na tomto svete trpí hladom. Že patríme len medzi málo percent vyvolených vďaka tomu, že máme doma počítač a auto pred domom. Toto všetko sú ale len tiene. Buď za tým stojí Boh, alebo za tým stojí Satan. A keď sa nepozrieme na to, kto vytvára tieto dojmy, keď sa nepozrieme na objekt, v ktorého tieni žijeme, nebudeme sa vedieť správne rozhodnúť.

Drahé sestry a bratia, ja sám za seba dobre viem, že nájsť v sebe odvahu konať dobré veci a zastať sa Božích princípov a morálnych hodnôt, nebýva vždy jednoduché. Ale čo iné nám ostáva, ako sa na sviatok sv. Štefana povzbudiť práve v tomto? Hľadať krôčik po krôčiku a hľadať to, čo prinesie tomuto svetu slobodu a pravdu. Určitým spôsobom môžeme i dnes každú smrť považovať za mučenícku. Ak váš život speje k tomu, aby ste Boha spoznávali a prinášali ho iným ľuďom, ak je celý naplnený túžbou poznania pravosti Boha, tak ako napríklad u Augustína, či nie je potom každá smrť, ktorá príde z tohto sveta, ktorá nie je zásahom Božím a Božou vôľou, ale ktorá je okolnosťou – či už slabosti padlého tela, alebo okolnosťou, ktoré prináša tento neobnovený svet a zastaví vás vo vašom úsilí tu na svete budovať Božie kráľovstvo – i to môže byť brané ako mučenícka smrť.

Ale jeho podmienkou je jediné. Aby každý okamih nášho života, každé slovo, každá myšlienka, spela k tomu, akým spôsobom obnoviť tento svet. Ako hovoriť o Bohu s najväčšou láskou a úctou. Ako ho prinášať do každodenného života. Ako nemať hlavu sklonenú len k tieňu. Ale vidieť toho, kto nad tým stojí. Vidieť zdroj svetla, i toho, kto formuje koncové body a to, čo v slabosti svojho ducha zatiaľ ešte nedokážeme vidieť. Nuž, majme teda odvahu, pretože sme na dobrej ceste. A spoločenstvá ako sú tieto, prinášajú ľuďom sústredenie na to, čo nemôžu nájsť nikde inde. Človek je rozumný. Stvorený na Boží obraz. A Boh nerobí márne veci. Nevykladá svoje úsilie zbytočne. Neučí vás nezmyslom. To znamená, každá minúta, každý okamih, alebo každá zámienka, myšlienka, ktorá vás sem priviedla, je hlasom Božím. Nájdete tu niečo, čo by ste nenašli na mieste inom, keby ste sem neprišli. Kvôli tomu, že v srdci všetci túžime posunúť sa ďalej a vzdať pravú úctu veciam, ktoré sú čisté a hodnotné. Len mať k tomu odvahu ako Štefan.