Andrej Rubľov – človek ako ikona sv. Trojice

Režisér Andrej Tarkovskij vytvoril v roku 1966 životopisný film Andrej Rubľov. Dostalo sa mu ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, zatiaľ čo v Sovietskom zväze ležal dvadsať rokov v trezore. Dlhý, čiernobiely, pre dnešného diváka „odchovaného" akčnými scénami miestami vlečúci film, sa končí úchvatnou asi deväť minútovou sekvenciou. Záberom na spálenisko sa mení na farebný a počas sugestívneho spevu chóru kamera robí detailné snímky na slávne ikony Rubľova. Tie kulminujú na ikone sv. Trojice, jeho jedinom písomne preukázateľnom diele.
O jeho živote nemáme veľa spoľahlivých zdrojov, ale jeho dielo je nepochybne znamenité. „Umenie tohto pokorného mnícha predstavuje jeden z duchovných vrcholov ľudstva", uvádza svetová autorita v oblasti ikon, nemecký teológ a historik umenia Egon Sendler a pokračuje: „Bohatá byzantská kultúra sa tu dokonalým spôsobom spojila so slovanským géniom, aby sa zrodilo jedinečné dielo, ktorého geometrickú kompozíciu preniká rytmus pohybov a farieb. Celok tak oživuje nepostihnuteľné svetlo."

Tvorbu Andreja Rubľova a jeho školy je potrebné vidieť na pozadí búrlivých udalostí drancovania a poroby ruského ľudu a napokon aj víťazstva nad tatárskou Zlatou hordou. Keď sa v roku 1380 podarilo spojeným silám ruských kniežat pod vedením Dmitrija Donského v bitke na Kulikovom poli po prvýktrát zvíťaziť nad Tatármi, Andrej Rubľov bol mladým mníchom v kláštore, ktorý založil sv. Sergej Radonežský. Tento kláštorný komplex s názvom Trojicko-Sergijevská lavra, neďaleko Moskvy, je najvýznamnejším duchovným centrom Ruska – zdroj inšpirácie pre mnohých literátov, filozofov i učencov. V roku 1409, keď Rubľov dostal poverenie vyzdobiť steny chrámu Zvestovania vo Vladimíre, dozvedel sa o zničení svojho kláštora. Mnísi, varovaní videním predstaveného kláštora Nikona, nástupcu sv. Sergeja, stihli utiecť a neskôr sa vrátili, aby ho obnovili najprv do podoby drevenej. V tej dobe už ikonografické diela Andreja Rubľova mali povesť v širokom okolí Moskvy, rovnako ako aj chýr o jeho svätom živote. Mnísi od roku 1422 chrám prestavali z kameňa. Nemožno určiť, či ikonu namaľoval okolo roku 1411 počas drevenej obnovy chrámu alebo v roku 1423 ako súčasť veľkého ikonostasu počas výzdoby kamenného chrámu. Igumen Nikon trval na dokončení výzdoby chrámu pred svojou smrťou v roku 1427, ktorú dokonca predpovedal. Táto druhá možnosť vzniku ikony je pravdepodobnejšia.
Na význam ikony sv. Trojice poukazuje aj fakt, že taký muž akým bol Ivan IV. Hrozný ju obdaroval veľkolepým rámom z rýdzeho zlata, ktorý neskoršie ešte zväčšil Boris Godunov. V roku 1904 sa v Trojicko-Sergijevskom kláštore začína dôkladná obnova aj Ikony sv. Trojice, ktorá bola zbavená nešetrných zásahov, stmavnutej fermeže a očistená. Stalo sa to v období obratu Rusov k bohatstvu svojho kultúrneho a duchovného dedičstva, v čase „strieborného veku ruskej literatúry".
Preniknutie starého maliarstva v celej jeho prapôvodnej kráse do širokého spoločenského povedomia na začiatku prvej svetovej vojny bolo vysoko ocenené filozofom, kniežaťom Jevgenijom Trubeckým: „Odhalenie ikony uprostred tohto utrpenia prišlo v pravom čase. Aby sme nezmalomyseľneli a bojovali do konca, musíme mať pred sebou tento prápor, na ktorom s farbou nebies splýva jasná tvár preslávenej svätej Rusi." Na konci 20. rokov minulého storočia bola v Moskve usporiadaná veľká výstava najpozoruhodnejších a najstarších ikon, medzi ktorými dominovala popri Vladimírskej Bohorodičke práve Rubľovova Starozákonná Trojica, pochopiteľne obe v kópiách. Potom nasledoval v rokoch 1929 – 1932 „triumfálny pochod" ruských ikon v metropolách Západu a USA. Verejnosť sa mohla oboznámiť s týmto originálnym vkladom ruského ducha. Ikonu od roku 1929 môžeme obdivovať v Tretjakovskej galérii v Moskve.
Kresťanský Boh je Svätá Trojica, ktorá zjavuje svoje tajomstvo v Ježišovi Kristovi a jeho svätých. Kontemplácia Svätej Trojice je najvyšším stupňom duchovného poznania. „Táto kontemplácia Svätej Trojice sa stane vrcholom ruskej ikonografie v Rubľovovom umení", hodnotí Tomáš Špidlík a pokračuje: „Jeho ikona Trojice, tak často reprodukovaná, analyzovaná, študovaná, obsahuje udivujúce bohatstvo."
Andrej Rubľov ako biblický námet spracoval Abrahámovo pohostinstvo. S manželkou Sárou prijal troch tajomných poslov – anjelov (Gn 18, 1 – 8). Iba jeden z nich prehovoril. Cirkevní otcovia v tejto udalosti vidia Bohozjavenie – teofániu troch Božích osôb. Jiří Novotný upresňuje: „K zdôrazneniu teologického významu tejto udalosti odstránil Andrej Rubľov vo svojej svetoznámej Trojici všetky životné podrobnosti a ponechal tam len tri postavy anjelov."
Anjeli majú spodné rúcho modrej farby, čím sa vyjadruje rovnaká božská podstata osôb. Prostredný ma vrchné rúcho bordovej farby, ktorým je zobrazovaný Kristus. Ľavý má priehľadné hnedé rúcho, čo môže vyjadrovať zemitú látku pôvodného stvorenia a zelená u pravého anjela symbolizuje plnosť života a budúcnosti cirkvi. Ich tenké žezlá sú znamením moci, ktorá je človeku oporou na ceste životom: „Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou" (Ž 23,4). Zľahka naznačenými zlatými krídlami, ktorými sa dotýkajú, vyjadrujú nadzemskú Božiu vládu a prúdenie božej lásky vytekajúcej zo spoločného žriedla. Láska je konkrétna a dotýka sa osôb.
Rubľov určite poznal Trojicu Theofana Gréka, svojho učiteľa, ale prišiel s niečím novým. Postavy Trojice nie sú zobrazované spredu, ale každý sa svojím vlastným gestom zúčastňuje pohybu, ktorý ich spája a vyjadruje ich život. Geometria ikony ukazuje, že postavy sú situované v dokonalom kruhu. Pohľady a ruky postáv dávajú každému odlišný postoj a do toho rytmu vstupujú aj ich farby. Rubľov poukazuje na rozhovor týchto osôb, čo je ústredná myšlienka ikony – vstupuje do vnútorného života Trojice. Postava Ducha po našej pravej strane a prostredná postava – Syn majú sklonené hlavy, čo predstavuje spoločenstvo a podriadenosť v láske voči postave po našej ľavej strane – Otcovi, ktorý je pólom stálosti. Pohyb Syna, Ducha, ako aj naklonenie stromu a hory smeruje k Princípu bez princípu – tomu, kto svoj pôvod neodôvodňuje od nikoho. Strom je predobrazom kríža – stromu života. Hora predstavuje úsilie duchovného života, miesto obety a stretnutia človeka s Bohom. Pavel Florenskij vystihuje, že celá zem a vesmír sú priťahované do trojičného života, do Božej podstaty. Ináč by to znamenalo, že všetko je len chaotickým zlepencom.
Nad Otcom je situovaná antická stavba s portálom. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov" (Jn 14, 2 – 3), učí Evanjelium. Syn dvoma prstami, znak jeho nezmiešanej božskej a ľudskej prirodzenosti, ukazuje na kalich, svoju obetu na kríži a odpovedá Otcovi, ktorý vidí biedu človeka: „Tu som, pošli ma" (Iz 6,8). Cesta do Otcovho domu je sám Syn, odchádza, aby zasa prišiel (Jn 14,4). Všetko je na ikone pokojné. Otec „počúva" Slovo, a odovzdáva posolstvo osobe naproti – Duchu. Syn žiada Otca, aby poslal na svet Ducha Pravdy (Jn 14, 17), aby sa srdce učeníkov nestrachovalo a nechvelo a Otec mu dáva rukou pohyb. Pružné obrysy postavy tretej Božskej osoby symbolizujú úplnú, bezpodmienečnú otvorenosť oživujúceho Ducha, ktorý je všadeprítomný a všetko naplňuje. Preto je odetý do odevu zelenej farby jarnej sviežosti.
Perspektíva stola obráteného k divákovi je potvrdená vektorom všetkých troch Osôb smerujúcich k priesečníku, skutočnému centru Ikony: človeku, ktorý stojí pred ňou. Už počas pozemského putovania môžeme stáť pred tvárou Trojosobného Boha, hoci teraz poznávame akoby v zrkadle, ale potom z tváre do tváre. Z tohto dôvodu je v dynamickej pozícii osoba Svätého Ducha, práve sa chystá zostúpiť z trónu. Rubľov, „odchovaný" na trojičnej spiritualite sv. Sergeja, mal dobre premeditované slová Krista: „Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám" (Jn 16, 7). V Duchu, skrze Syna, je človek uvedený k Otcovi, do trojičného života, do vnútorného života, do večného dialógu Trojice. Svedčí o tom skúsenosť mystikov Východu i Západu.
Tajomstvo pohybu Trojice je v zostupnom pohybe – Boh vstupuje do nášho sveta a vzostupnom – kedy je človek a stvorenie priťahovaný do vnútorného Božieho života. Práve tento druhý pohyb inšpiruje Rubľovovu ikonu. Preto jeden z najpopulárnejších svätcov Ruska – sv. Serafín Sarovský vystihuje podstatu kresťanstva, že celý náš život je úsilím o získanie Svätého Ducha. Iba on je osobným činiteľom v procese zbožstvenia človeka na základe bohoľudskej reality (porov. 1Jn 3,2), ktorý spôsobuje premenu človeka z temnoty, prázdnoty, tlaku sveta, strachu, zmätku a nepokoja. Krásne túto skúsenosť vyjadrila mystička Angela z Foligna: „V nesmiernej temnote vidím svätú Trojicu a v Trojici, zhliadnutú v noci, vidím seba stáť uprostred." Nikolaj Berďajev to dáva do filozofickej reči: „Človek je vnútorným momentom tajomstva Trojice."
Mystérium Božieho života vyjadruje Rubľov aj svetlom, ktoré nemá viditeľný zdroj, ako v prípade bleskov novgorodských ikon. Jeho svetlo je mäkké a diskrétne, je znamením milosti Božieho kráľovstva. Svetelný stred ikony predstavuje stôl, na ktorom vidíme kalich, zdôraznený voľným priestorom a gestami rúk. To je eucharistický význam ikony. Pri prvom reštaurovaní bolo po odstránení hrozna v kalichu nájdená pôvodná maľba: tučné teľa k hostine. Abrahámova hostina, ku ktorej Boh štedro pozýva (Mt 22, 1 – l0; 8, 11).
Dnes, na dejinnej púti našej civilizácie, sme došli do štádia rozvratu vnútorného duchovného života človeka, zredukovaného na holé indivíduum a do bodu rozpadu vzťahov. To vyúsťuje do atomizácie osamelého jedinca v masovej spoločnosti. Posolstvo Rubľova, ktorý dobre poznal náukové spory svojej doby, je naliehavé. Človek je predovšetkým osobou, a nie individualitou. Preto potrebujeme obnoviť vzťahy v smere horizontálnom k ľudským osobám a vertikálnom k Božím osobám. Najsvätejšia Trojica je prvoobrazom spoločenstva Osôb (sv. Gregor Nysský) a toto predpokladajú ruskí religiózni filozofi – prvoobraz každého sociálneho spoločenstva. Ivan Kirejevskij dospel k rezultátu, že filozofické myslenie záleží na tom, akú máme predstavu o Najsvätejšej Trojici. V súmraku tejto epochy premýšľajme nielen na opravení náuky o človeku, ale aj o vertikálno-personalistickom usporiadaní ekonomického a politického systému.
Rubľov napriek ťažkej dobe, v ktorej žil, ostal verný svojej vnútornej vízii, uprednostňoval radosť a svetlo pred hrozivými scénami gréckych fresiek. Radosť, pokoj a dobrota vyžarujúca z prenikavých tvárí jeho diel aj dnes svedčia, že nie sme sami vydaní napospas nášmu biednemu položeniu.