Rada by som sa v nasledujúcom článku prihovorila našim milovaným otcom, bratom, mužom. Žijeme v dobe, kedy je najmä pre ženy veľmi dôležité strážiť si každý svoj krok a byť zakaždým v strehu. A ja sa pýtam, prečo? Prečo by malo byť pre tak krehké stvorenie, ktoré dáva život, teplo a pocit domova, prečo by malo byť pre takéhoto človeka tvorené tak nehostinné prostredie? V 21. storočí kedy svätosväte prisaháme, že je pokroková doba, že sa musíme vymaniť zo stereotypov, že musíme prijať modernú dobu a ísť s ňou, v tomto slávnom 21. storočí nedokážeme zaistiť také základné veci ako bezpečnosť ženy a postavenie muža. Všetci kričia a túžia po rovnoprávnosti, no nikto sa nechce chopiť svojej úlohy. V dnešnej dobe, kedy všetci túžia byť rečníkmi, ale nikto nie je natoľko silný, aby začal od seba. Tichá voda brehy myje, ale my sme všetci len pešiaci, ktorí stoja tam, kde voda naráža na pevninu a hrozia jej päsťami.

1. že prečo takto začínam, keď má byť článok venovaný mužom? Pretože si treba uvedomiť, že jeden bez druhého sme ničím. To spolu tvoríme Boží plán, Božie kráľovstvo. Lenže pokiaľ spoločnosť pôjde stále tým istým smerom, ktorým ide teraz, nič z toho nebudeme môcť naplniť. Všetci sa navzájom odplašíme. Teraz je čas, muži, kedy ženám opätujete ich vernosť, lásku a starostlivosť. Teraz je čas, kedy sa zastavia reči a začne sa konať. Je čas, aby ste sa stali mužmi. Takými, akými sa celý čas vystatujete, že ste. Tými veľkými ochranármi, silnými chlapmi. Teraz, keď vás, otcov, oslavujeme, staňte sa nimi. Byť mužom neznamená len vytasiť svaly a pobiť sa za vlasť, za ženu. Byť mužom je každý večer prísť domov ku svojej manželke, pohladiť ju po tvári a pobozkať ju na čelo. Privítať svoje deti, láskavo ich objať a pochváliť ich za všetko, čo v daný deň dokázali. Byť mužom znamená pomôcť svojej žene emočne a fyzicky tak, ako ona pomáha ostatným. Zdvihnúť sa a pomôcť s večerou, pomôcť s riadom. Byť mužom znamená byť citlivý a fyzicky aj psychicky prítomný. Nebáť sa postaviť sa za svoje hodnoty. Byť mužom a byť otcom znamená postaviť sa za svojich najbližších, no nie fyzicky a násilne, ale svojimi skutkami, ktoré zodpovedajú titulu muža a otca.
   Čítať ďalej...

Režisér Andrej Tarkovskij vytvoril v roku 1966 životopisný film Andrej Rubľov. Dostalo sa mu ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, zatiaľ čo v Sovietskom zväze ležal dvadsať rokov v trezore. Dlhý, čiernobiely, pre dnešného diváka „odchovaného" akčnými scénami miestami vlečúci film, sa končí úchvatnou asi deväť minútovou sekvenciou. Záberom na spálenisko sa mení na farebný a počas sugestívneho spevu chóru kamera robí detailné snímky na slávne ikony Rubľova. Tie kulminujú na ikone sv. Trojice, jeho jedinom písomne preukázateľnom diele.
O jeho živote nemáme veľa spoľahlivých zdrojov, ale jeho dielo je nepochybne znamenité. „Umenie tohto pokorného mnícha predstavuje jeden z duchovných vrcholov ľudstva", uvádza svetová autorita v oblasti ikon, nemecký teológ a historik umenia Egon Sendler a pokračuje: „Bohatá byzantská kultúra sa tu dokonalým spôsobom spojila so slovanským géniom, aby sa zrodilo jedinečné dielo, ktorého geometrickú kompozíciu preniká rytmus pohybov a farieb. Celok tak oživuje nepostihnuteľné svetlo."

V týchto dňoch ma oslovil zaujímavý Ježišov výrok. Keď som si otvoril Mt 11, 28-30, Ježiš tam hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké."

Poviem vám, ako som sa k tomuto vôbec dostal. On niekedy človek nepríde k týmto veciam priamo, ale zadnými dverami. Mám rád hudbu. Hudba s človekom hlboko súvisí. Vďaka hudbe sa dostávame k tým najtajomnejším a najkrajším oblastiam ľudského ducha. Dokonca cirkevní otcovia hovorili: Kto spieva, dvakrát sa modlí.

„Lebo ti zacelím jazvu a rany ti vyliečim, hovorí Pán." (Jer 30,17)
Smrť Bohočloveka Ježiša Krista na Kríži je nekonečným tajomstvom. Zo Zjavenia je isté, že pre nás ľudí znamenala zmierenie s Bohom. Všetko potrebné o vykupiteľskom utrpení Krista „vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie" (Rim 4, 25) už povedalo Sv. Písmo a Otcovia cirkvi. Nič už nepotrebujeme dodávať, len premyslieť to staré.

Drahí bratia a sestry, drahí bratia v episkopáte, všetci ľudia dobrej vôle!

Vzkriesenie nám jasne ukazuje, že svoj život nežijeme na periférii, ale v centre Božej vízie a starostlivosti. Vesmír, aký poznáme, je len predsieň Božieho kráľovstva. Podľa Krista je ľudská rasa pripravená na nový vzostup a realita vesmíru a času je len rámec, v ktorom sa odohráva. Či sa nám tento vzostup podarí, alebo nie, záleží len na nás. Kristus nám pripravil cestu a podal ruku, ale my tú ruku musíme prijať. Niekedy sa to podarí hneď, niekedy to ide krok za krokom. Milosť nám pomáha a len vďaka nej vieme, že kráčame správnym smerom.

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera."
1Kor 15,14

Zvykne sa niekedy hovoriť, že ak nejde o život, nejde o nič. Ja s tým v podstate súhlasím, avšak vyvstáva tu jedna otázka, ktorú by sme nemali nechať nepovšimnutou: Existuje v živote človeka vôbec nejaká chvíľa, v ktorej by nešlo o život?

Zaiste, nemyslím si, že by sme v každom okamihu svojho života riešili nejaké závažné existenčné problémy, aj keď na svete žije veľké množstvo ľudí, pre ktorých boj o holý život je doslova každodennou rutinou. Mne tu totiž nejde o život, ktorý sa charakterizuje ako krátke obdobie ohraničené narodením a biologickou smrťou, ale o život v oveľa plnšom význame, prameniaceho a smerujúceho do večnosti, ten najväčší dar, ktorý však často popierame a ničíme, pričom si dostatočne nie sme vedomí následkov vyplývajúcich z jeho možnej straty.
Tu sa preto oprávnene pýtam, či nie každá chvíľa v mojom živote si robí nárok na to, aby som sa rozhodol, aké tendencie vychádzajúce z môjho vnútra uprednostním – tie, ktoré ma ako človeka a osobnosť pozdvihujú a dávajú mi pocítiť radosť a hrdosť z toho že som a som práve, tým čím som, alebo ma umenšujú a ponižujú a aj napriek istým krátkodobým benefitom ma v konečnom dôsledku napĺňajú pohŕdaním a znechutením zo seba samého dávajúc mi tak pocítiť neskutočne trpkú predchuť večnej smrti? Presne viem, ako by som sa mal v každý okamih svojho života rozhodnúť a viem aj bohužiaľ to, ako sa v skutočnosti zvyknem rozhodovať. A aby z môjho života nezmizlo posledné zrnko nádeje, prichádza ku mne úžasná odpoveď práve zhora, tá odpoveď, ktorá začína krížom a končím vzkriesením a ja si ju chcem aj tento rok v plnej kráse vypočuť prostredníctvom obradov Veľkého týždňa.
Všetko to začína Kvetnou nedeľou, ktorá mňa ako človeka demaskuje. Som totiž ochotný vo svojom živote s veľkou slávou privítať Ježiša a navonok to niekedy aj príliš okázalo robím. Avšak, ak príde na lámanie chleba, zrazu sa stávam súčasťou davu a nepochopiteľne spolu s ním kričím, aby toho, ktorý chce môj život pozdvihnúť, poslali na kríž a prepustili radšej toho, ktorý mi v mojom živote kruto zabíja všetko, čo si vážim a po čom túžim.
Našťastie tu to nekončí. Prichádza predsa Zelený štvrtok a s ním aj Ježiš, ktorý ma dôverne pozýva, aby som si s ním sadol k jednému stolu, kde mi raz a navždy ponúkne to najcennejšie, čo má – chlieb a víno, svoje obetované telo a krv, čiže prichádza ku mne so srdcom na dlani a odo mňa nechce nič iné, len aby som ho prijal.
Vďaka Veľkému piatku chápem, ako vážne túto ponuku Ježiš myslí. Je ochotný ísť so mnou všade, ba dokonca aj na tie temné miesta, na ktorých som sa ocitol vďaka svojej zlobe, sebectvu, zatvrdlivosti, neľudskosti a neochote odpustiť. Necháva, aby sa to všetko temné práve na ňom vyvŕšilo a ja tak viem, že temnoty sa na do mnou ešte definitívne neuzavreli a práve vďaka nemu je tu stále otvorená cesta.