Odvaha postaviť sa smrti

O čom je život a čo v ňom hráme,
dopredu sa radšej neobzeráme.
Hľadáme nádeje tam, kde niet viery,
šípmi sú slová, zbraňami pery.
S pamäťou po troche strácame život,
listujem v spomienkach a je mi clivo.
Zrak už tak neslúži, pri srdci tlačí,
i keď bol krátky – ten život – mne stačil.
Epitaf Jozefa Jakubca ml.

Toľko sa už narozprávalo o živote. Ži naplno! Čas je na tejto zemi len obmedzený. Nestrácaj čas, čas sú totiž peniaze... A tak sa nám prelína čas, život, peniaze, chuť žiť naplno a často bezhlavo. Všetko chceme stihnúť, všetko okúsiť. Chceme žiť. Naozaj žiť? Celý život sa pripravujeme na život.
Jediné ale, na čo máme byť pripravený, je smrť. Byť pripravený s odvahou a pokorou povedať, že som svoj život tu na zemi bez ohľadu na jeho dĺžku naplnil dobrom a som pripravený na život po živote.
Smrť - strašidlo pre mnohých. Koniec. Každý okamih nášho života je krokom v ústrety smrti. Samota, opustenosť. Hlboko nás zasahuje vo vnímaní vo vzťahu k sebe i vo vzťahu k našim blízkym.
Pre niektorých veriacich znamená smrť prechod medzi životom vo fyzickom svete do sveta duchovného. To im dáva nádej, že potom už bude dobre. Ako sa zvykne hovoriť: „Už to má ten náš drahý za sebou..." Iní veria v možnosť nápravy. Keď niečo nedokážem dotiahnuť na prvý pokus alebo pokazím, dostanem šancu v budúcom živote... A existujú i iné pohľady na život a na smrť.
Čo je ale fyzická smrť oproti tej duchovnej?

Život v hriechu rovná sa smrť.
Svoju pozornosť venujeme svojmu fyzickému telu – aby bolo krásne, príťažlivé, aby bolo zdravé. Zdravo sa stravujeme, cvičíme, chránime sa proti chorobám. Staráme sa oň ako o najlepšie auto na svete. Žiaľ niekedy zabúdame, že toto auto nás má doviezť do cieľa a nie ono samo je podstatou nášho života. Je len prostriedkom na dosiahnutie oveľa vyššieho cieľa, ako je len naplnenie fyzických túžob. Zabúdame totiž na svoje duchovné telo. Na starostlivosť oň, na jeho zdravý vývin. A ani si neuvedomujeme, že toto večné telo chradne a pomaly neviditeľne umiera.
Páči sa mi scéna z filmu Harry Potter, kde sa mladý čarodejník postaví svojmu protivníkovi s odvahou čeliť smrti. Na druhej strane, na bielej stanici, ako to miesto Harry nazýva, vidí pod lavicou ležať znivočené telíčko zlého Voldemorta. Nie ich fyzické telá ukazujú stav ich mysle a ducha, lež tie neviditeľné. Harry mal odvahu postaviť sa smrti, aby zachránil svojich priateľov a svet, v ktorom žil.
Máme my odvahu postaviť sa smrti? Postaviť sa zlu, ktoré je nielen v našom svete, ale, hoci sa to ťažko prijíma, i v nás samotných? Postaviť sa zoči voči všetkému, čo nás ťaží, postaviť sa Satanovi a povedať mu, tak ako v jednej scéne spočiatku možno ustráchano, no neustálym opakovaním stále s väčšou odvahou a sebavedomím, povedal Glum z Pána Prsteňov od známeho autora J.R.R. Tolkiena svojmu zlu v sebe samotnom: „Choď preč a už sa nikdy nevracaj!"
Majme odvahu postaviť sa smrti – zlu a hriechu, ktoré sú súčasťou nášho bytia, aby sme im mohli zomrieť.
Zomrieť svojmu starému, zlému spôsobu života a otvoriť sa tomu hoci neznámemu, ale dobrému, ktorý na nás netrpezlivo čaká.
Zomrieť, spolu s Ježišom vstať z mŕtvych a potom žiť čistý, dobrý, pravý život v slobode a Božej láske.