Nádoby našej prirodzenosti

Nádoby našej prirodzenosti
„Slávou Boha je živý človek" (sv. Irenej z Lyonu: Adversus haereses).
(Terapeutická meditácia)
Svadba v Káne Galilejskej (Jn 2,1 – 11) je prvé znamenie Ježiša, ktorým premenil vodu na víno bez zbytočného rozruchu a medializácie. Môže pre nás znamenať meditačnú príležitosť – priestor na vnútornú modlitbu. Aj prostredníctvom tohto príbehu sa nám ponúka vstup do deja samotných udalostí. Nezostaneme len vonkajšími pozorovateľmi tohto deja, ale samotnými aktérmi bohoľudského tajomstva nášho Spasiteľa, ktorý disponuje energiou na reálnu premenu toho, čo súhrne nazveme pasivitami nášho umenšovania.
Pri Ježišovom znamení zohrala mimoriadnu úlohu jeho matka – Bohorodička Mária. Ona je Bohonosná, presnejšie Kristonosná. To znamená, že dala súhlas na to, aby tajomstvo vtelenia Druhej Božej Osoby sa na svete realizovalo cez ňu, a preto je celkom pochopiteľné, že sprostredkovala ľudom aj záchranný skutok svojho Syna na svadbe. Evanjelium začína naráciu týchto udalosti tak, že najprv spomína Máriu a až tak Ježiša: „Bola tam aj Ježišova matka."

Domnievam sa, že Panna Mária nebola na svadbe hosťom ako Ježiš so svojimi učeníkmi, ale osobou zodpovednou za chod kuchyne a obsluhy. Mala prehľad koľko jedla a nápojov je prichystaných a počas svadby starostlivo sledovala, ba manažovala aj celý priebeh hostiny. Vedela o jej logistických rizikách. Medzi ne patrí fenomén nepozvaných „hostí", ktorí sa nenápadne zamiešajú do davu a hodujú. Sú aj takí samozvanci, ktorí si o sebe myslia, že požívajú akúsi spoločenskú vážnosť. Správajú sa ako pozvaní a nikto si ich nedovolí z akcie „vypoklonkovať". Ďalším rizikom je podhodnotené plánovanie proviantu napr. kvôli finančným limitom hostiteľa a spoločenským konvenciám.
Mária sa s ostražitosťou pozerá ako sa zásoby vína míňajú. No nie je to však nervozita ako v prípade Marty – sestry neskoršie vzkrieseného Lazára, ktorá neraz hostila Ježiša. Bez toho, aby sme hľadali zmienky u omilostených duší mystikov – ako oni videli udalostí v Káne Galilejskej a rolu Ježišovej matky, predsa sám Ján dáva dôkaz: Keď sa minulo víno, povedala Ježišova matka: „Nemajú víno." Zdá sa, že Mária čakala na ten bod zlomu, a je to práve Ježiš, ktorý je akoby konšternovaný poznámkou svojej matky. Zaiste vedel, čo sa stane. Skôr ho v duchu rozrušilo, pretože vnútorným nazeraním sa v tom okamihu zahľadel do budúcnosti na svoju príhodnú hodinu – poslednú večeru pred svojím umučením. Počas nej zvolá na svojho Otca: „Otče, už nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený!" a sľubuje svojim verným, že budú s ním piť nové víno v Božom kráľovstve. Teraz je vyzvaný vykonať svoj prvý spásny skutok – zanemie, ktoré zavŕši svojimi veľkonočnými udalosťami.
Bohorodička spúšťa prvé zanemie zdanlivo diskrétnou pripomienkou. Po jej pokyne obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo Vám Ježiš povie", On zavelí: „Naplňte nádoby vodou!", udalosti naberajú rýchly spád. Voda, ktorú horlivo nalievajú do šiestich kamenných nádob, v priemere každá cca 100 litrov sa mení na kvalitné víno úkonom vôle toho, skrze ktorého bolo všetko stvorené. Právom Ježišovu matku kresťania od nepamäti nazývajú sprostredkovateľkou všetkých milostí. Totiž žiadna milosť, žiadna spásna sila, ktorú dostávame zhora od jej Syna sa ak nám nedostane bez jej príhovoru. Modlitba: „Pod tvoju ochranu" – zrejme najstaršia mariánska, ale aj modlitba: „Rozpamätaj sa" to potvrdzujú.
Pokým voda je ambivalentný symbol: predstavuje život aj smrť, utonutie i znovuzrodenie, naopak víno je jednoznačný symbol. Vo všetkých kultúrach je znakom radosti a hojnosti. Víno, ako hovorí bájka o stromoch z Knihy Jozue, naozaj „rozveseľuje srdcia bohov i ľudí". Kamenné nádoby určené na židovské rituálne umývanie pred a po obetách, ktoré Nový zákon ruší, predstavujú našu ľudskú prirodzenosť. Apoštol Pavol hovorí o poklade, ktorý máme ukrytý v nádobách (v tomto prípade z hliny), aby sa zdôraznila krehkosť a zraniteľnosť človeka raneného dôsledkami prvotnej viny Adama, ktorý bol zo zeme, rovnako ako sme aj my zo zeme.
Meditácia je jednoduchá: v predstave sme pozvaní vojsť do toho deja (či iného opísaného v Evanjeliách). Používal ju sv. Bazil Veľký, otcovia púšte a na západe ju s omeškaním skoro tisíc rokov objavil sv. Ignác z Loyoly.
Samotná meditácia pozostáva z dvoch dejstiev, môžeme hovoriť o dvoch krokoch. V prvom si po prečítaní textu predstavujeme vo svojej mysli samotné udalosti sťaby diváci. Sledujeme všetky dostupné detaily a pomaly prechádzame dejom.
V druhom kroku – ako aktéri deja – sa postavíme najprv oproti Márii a potom oproti Ježišovi. Tu nastupuje terapeutická stránka biblickej alegórie: problém s nedostatkom vína vzťahujeme na seba. Udalosti predstavujú naše osobné záležitosti, v tomto prípade kamenné nádoby sú obrazom našej ľudskej prirodzenosti, v ktorej sa nemí, tak ako voda na víno akýkoľvek náš problém, životná situácia. Podmienkou je spolupráca s Ježišom, ktorý povedal, že bez neho nič môžeme urobiť. Cieľom nášho života je v čo najväčšej miere sa nechať premeniť – prepodobniť jeho bohoľudksým tajomstvom a tak dosiahnuť záchranu, spásu tu i definitívne vo večnom živote. Hovoríme o bohoľudskej aktivite v korelácii s tým, ktorý vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť.
Po rekognoskácii miesta, identifikovaní aktérov, hľadíme na Máriu, ktorá na nás vidí ustarostenosť, zúfalstvo, bolesť, lebo prichádzame z tohto, neraz „slzavého údolia", každý z sťaby s batohom svojich neúspechov a utŕžených emocionálnych i psychických rán, či neuróz. Necháme pôsobiť zrak Božej Matky na nás – sú to oči milosrdenstva, ktoré k nám obracia a pociťujeme nádej, že Kristus vie o našich problémoch. Potom pristupujeme na samotné miesto podľa jej pokynov a pomáhame naberať vodu spolu s ostatnými obsluhujúcimi, ktorí sú ranami života poznačení ľudia podobne ako my. Každý za seba naberá vodu.
Využívame alegóriu a obrazotvornosť: šesť nádob je šesť okruhov našich problémových oblastí, miest nášho príbehu. Ich voľba je flexibilná, záleží na nás ako si veci zadefinujeme a určime priority. Pomenujme ich takto: 1. Nádoba našich najväčších hriechov; 2. Nádoba neposlúchnutia hlasu Svätého Ducha; 3. Nádoba nesprávnych životných rozhodnutí a premrhaných šancí; 4. Nádoba našich citových, duševných a duchovných zranení z týchto pochybení; 5. Nádoba strachu, beznádeje a pocitu zmareného života; 6. Nádoba našich charakterových, systémových chýb, ktoré nás sužujú.
Predstavujeme si, že stojíme pri tých nádobách a počúvame zreteľne nad každou Kristov hlas, hlas taký mohutný, hlas taký veľkolepý, hlas nášho božského Veliteľa: „Naplňte nádoby vodou!". On predsa vie, čo písal už žalmista Dávid – bojovník, skrúšene obracajúci sa na svojho Hospodina vo svojich životných turbulenciách: „Pozbieraj moje slzy do svojich nádob."
Punkty k jednotlivým nádobám:
1. Nádoba našich najväčších hriechov. Pozrieme na Ježiša, ktorému v mysli predstavíme dva – tri najväčšie hriechy nášho života: „Pane toto sú moje najväčšie hriechy." Tak nádobu napĺňam „vodou týchto hriechov" a udržiavam očný kontakt s Božským Majstrom.
2. Nádoba neposlúchnutia hlasu Svätého Ducha. Tu, podobne ako v prvom kroku myslím na dve – tri udalosti, kedy ku mne hovoril výslovne adresne Boží Duch, aby som urobil nejaké rozhodnutie a neposlúchol som, zaváhal s ďalekosiahlymi dôsledkami pre môj život. Vraciam sa v pamäti a oživujem si tie momenty, kedy nežne a zreteľne ku mne hovoril Boh. Nebýva ich veľa, obvykle jeden alebo dva za život, ako to správne postrehol N. Berďajev.
3. Nádoba nesprávnych životných rozhodnutí a premrhaných šancí. Tu môže ísť o neprávne zvolené povolanie, výber partnera, školy, zamestnania.
4. Nádoba našich citových, duševných a duchovných zranení z týchto pochybení. Ďalej sú to rany, ktoré sme iným spôsobili. Vymenujeme tie najbolestnejšie prípady a plníme nádobu vodou hľadiac na Ježiša, tak ako predchádzajúcich úkonoch.
5. Nádoba strachu, beznádeje a pocitu zmareného života. Aj v tomto prípade to vyrozprávame Ježišovi.
6. Nádoba našich charakterových, systémových chýb, ktoré nás sužujú, voči ktorým sa cítime neraz bezmocní, snažíme sa ich odstrániť alebo aspoň zamaskovať pred okolím. Je to skutočný sizyfovský kameň našich opakujúcich sa chýb a nedostatkov, pre ktoré trpíme, či znášame kritiku a neraz aj posmech. Hovorme Ježišovi, že naše charakterové nedostatky a povahové vlastnosti nás denne stávajú do akejsi klietky hanby alebo na pranier.
Toto terapeutické duchovné cvičenie, meditácia, ktoré nie je jednorazové, má za cieľ dať Ježišovi to, čo pokladáme za zlé, ťaživé v našom životnom príbehu, preto lejeme vodu týchto problémov do nádob, s nádejou, že on ju premení. On najlepšie posúdi, kedy je tá ambivalentná voda vecou života a kedy smrti a kedy je skutočne plná. My môžeme niektoré naše záležitosti vidieť príliš temne, ale On to posúdi ináč, pretože len Bohočlovek skúma pravdivo a komplexne srdcia. Jeho Duch skúma a lieči tajomné hlbiny samotnej ľudskej prirodzenosti – kde nikdy neprenikne veda, medicína ani filozofia, ani oficiózne náboženské systémy.
Výsledok Bohočlovekom ordinovanej pneumoterapie sa dostaví bez vonkajšieho hurhaju a nápaditých efektov (patriacich do zotročeného sveta priemyslu so zábavou): voda našich zlyhaní sa stáva vínom radosti a lahodnosti, ktoré môže obveseľovať naše srdce, lebo je to víno Svätého Ducha. Je to Božia vôľa, aby sme neboli zatrpknutí v stave sebaľútosti, od ktorej nie je ďaleko k sebadeštrukcii. Apoštol nám pripomína, aby sme v každej situácii prednášali svoje požiadavky Bohu a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé ľudské chápanie, uchráni naše srdcia vo svojom pokoji v Kristovi Ježišovi.
Znamenitý cirkevný učiteľ sv. Ján Zlatoústy – patriarcha Konštantinopolu v homíliách neraz položil pozorným poslucháčom otázky vo vzťahu k Božej moci: „Chceš poznať?, Chceš zakúsiť?, Chceš vidieť?" Aj pre nás platí: Chceš poznať silu Kristovho rozkazu? Chceš vidieť vodu svojich sĺz premennú na víno Svätého Ducha? Chceš vojsť do jeho pokoja? Odpovedať je zrejmá: Počúvaj Pánov hlas.