Ráno čo ráno teraz vstávam a zdá sa mi, že svet ani ináč nefungoval. Ráno vstať, zobudiť deti, popohnať ich mysle, ktoré sú v prázdninovom režime, do stavu „musíš sa učiť"... Tým pádom sa musím vrátiť niekoľko rokov dozadu do školských lavíc a zároveň sa ocitnúť v profesii učiteľa, ktorú síce milujem, no niekedy sa naozaj necítim dosť kompetentná vysvetľovať danú učebnú látku. Do tohto cesta, z ktorého na konci dňa vzniká koláč všetkých možných chutí a zážitkov, sa primiešava práca s ľuďmi bez ľudí - cez telefón, cez internet, na diaľku. Nezabudnime ani na udržiavanie chodu domácnosti, pretože momentálne máme podaktorí naozaj to šťastie, že máme home office, zároveň s tým však ide ruka v ruke i zabezpečenie kŕmenia hladných krkov seba i našich vtáčatiek. Verte, neverte, sú oveľa viac hladní, keď nemajú zdanlivo čo robiť... A zas prichádza čudne znavený večer, kedy padám unavená z katastrofických správ, ktoré sa naokolo šíria, a zároveň padám plná vďaky za to, že sme dnešný deň zvládli...
