Staršie ročníky

V jeden letný, slnečný, víkendový deň sme sa vybrali na bicykloch po potulkách osadami Malej Fatry. Denno – denne človek často v zhone myslí na základné potreby prežitia, bez toho, že by si uvedomoval, že je to dar, ten nový deň opäť žiť. Úplne samozrejme berie, že ráno vstane – zobudia ho teplé slnečné lúče-pozdvihne mu to náladu, klope ne okno dážď, ešte nevstal z postele a už je mrzutý, beží na autobus, do práce, za povinnosťami a ... plní povinnosti jednu za druhou, niekedy priam mechanicky, čo sa od neho očakáva. Berie život ako samozrejmosť. Keby sme tak mechanicky a zároveň tiež mysleli i na povinnosti v našom duchovnom postupe. Všetko berieme ako samozrejmosť a na našu budúcnosť zabúdame. Stále v zhone.

Má svoje dejiny, osudy,

Primárnu ľudskú tragédiu, i šťastie.

Báseň je telom slova.

Jej slovo je tichým dotykom, dorozumením, stretnutím, cestou, preklenutím vekov, nástrojom, kľúčikom vyloveným zo dna mora.

Ten, kto spoznal týmto slovom vnútornú krajinu časom zabudnutú, s ním možno nemusí vedieť zachádzať.