Kritizujem, kritizuješ, kritizujeme... A kam sa podela hudba?

Panečku, zas ten sused púšťa nahlas rádio... Do hája, to je zas v meste ľudí. Ako sa dostanem domov?!... Tá pani ma predsa predbehla! Ja som tu stál o 10 minút dlhšie... Aha, ako ma obehol – cez dve plné čiary! Hlavne že má také fáro...

Na svete je toľko negatívnych reakcií na to, čo sa deje okolo nás, že nás táto vlna už, zdá sa, celkom pohltila. Nie všetky naše kritiky sú neoprávnené. Nie všetko sa má ospravedlniť. Ale to je iná téma, ktorou sa teraz zaoberať nechcem. K napísaniu tohto článku na inú nôtu ma totiž priviedla jedna moja známa, ktorú si veľmi vážim. Na svoj status na sociálnej sieti napísala:

„Pozorovaním nadobúdam presvedčenie, že keď sa nám ľuďom niečo nepáči, dokážeme na počkanie napísať negatívnu reakciu, koment, sťažnosť, recenziu... a mnohokrát si dobré dojmy necháme pre seba.

Čo keby sme v blízkom čase pozitívne ohodnotili niečo, s čím sme i spokojní? Reakciou, komentom, recenziou - či už na nete, kde to vidí mnoho ľudí, ale i osobne, slovne? (že mi chutí jedlo, že spevák na koncerte bol úžasný, že dnešná obsluha je rýchla a ústretová... ) Ideme na to?"

Áno, je také ľahké napísať kritiku. Je také ľahké zdvihnúť prst a ukázať na nespravodlivosť. A pri tom všetkom je také ťažké vidieť vo svete tú rodiacu sa krásu dobra. Že je malá? Že ju nevidíte? Čože už nevieme otvoriť oči?

Vidíme vojny, hlad, nepokoje, prírodné katastrofy... Vidíme zlo všade vôkol nás, no nie vo svojom vnútri. Nie sú všetky tie zvady aj odrazom nášho vnútra? Čo najviac komentujeme? Nie tak náhodou zväčša to, čo trápi nás samotných v našom najhlbšom ja...?

My všetci sme rodina. Sme navzájom poprepájaní neviditeľnými väzbami s našimi predkami. Sme prepojení so svojimi susedmi aj s ľuďmi na druhom konci sveta. A to, ako myslím, v konečnom dôsledku ovplyvňuje nielen mňa, moju rodinu, ale i celý svet – dokonca i ten duchovný.

Počas letných aktivít Rytierskeho rádu sv. Gorazda sme snívali sen, ako zmeniť svet na krajšie miesto. Učili sme deti na príklade významných osobností, že sny, ktoré sú dobré, majú silu zmeniť naše okolie.

Mne to všetko pripadá ako hudba, ktorá je v každom z nás, v hĺbke našich sŕdc. Keď sme kritickí, krásnu hudbu v sebe uzatvárame a nedovoľujeme jej vyjsť von. Ak sme však k druhým vôkol seba ústretoví, naša jemná hudba lásky silnie a preniká na povrch. V čase, kedy sa všetci spojíme, vznikne sila orchestra, ktorý bude znieť dynamicky a pri tom budeme cítiť v jednom človeku tichú flautu a v inom silný kontrabas... Hudba lásky všetkých ľudí sa spojí.

Alebo napr. farby. Každý z nás je v srdci určitým farebným odtieňom a za spoločnej harmónie a súzvuku môžeme vytvoriť krásne umelecké dielo.

Alebo - sme písmenami textu básne...

Stačí tak málo – nešíriť vôkol seba negatívne emócie, nezasievať do druhého človeka negatívne myšlienky...

Stačí tak málo – spojiť sa v harmónii Lásky a Pokoja.

Tak teda šírme tú krásnu, pozitívnu energiu pochádzajúcu od Boha - zdroja Lásky! A pomôžme Mu zmeniť náš svet na svet Božieho kráľovstva na zemi i v nebi. Veď má na to len nás.