Prvé Vianoce

Dnes sú Vianoce prakticky sviatkami celého sveta. Vianočnú výzdobu som videl už koncom novembra nielen u nás, či v Čechách, ale i Kórei, v Soule, a tak je to i na iných miestach našej planéty.

Ale zamysleli sme sa, v tomto častokrát vianočnom zhone, ako to bolo na prvé Vianoce? Ako to bolo v tom, dnes už slávnom vianočnom Betleheme? Ako to tam vyzeralo, ako sa tam slávilo, a čo sa tam vlastne udialo?

Vianočné obdobie, ktoré je popretkávané príjemnou a prívetivou atmosférou sa mení na šero a zármutok, nakoľko nič nie je tak svetlé a radostné ako by malo byť.

Vo svete je zlo. Závisť. Nenávisť. Hnev. Odkiaľ sa však toto všetko zlé nabralo v tak krehkom stvorení, ako je človek?

Doposiaľ v dejinách prebehli mnohé hrozné vojny. A i keď víťazi zaviedli určité dni ako víťazstva slobody, predsa ozajstná, pravá sloboda, sa ešte v dejinách ľudstva nedosiahla. Pravá sloboda sa totiž dá dosiahnuť jedine víťazstvom nad najväčším nepriateľom ľudstva, Satanom.

Po novembri 1989 mi rozprával raz jeden pravoslávny kňaz, ako to vyzeralo v Rusku, ktoré prežívalo podobné zmeny, hlavne čo sa týkalo tamojšej pravoslávnej cirkvi. Boli tam trenice, ktoré mali byť očistou cirkvi. A tak, z tohto dôvodu, prišiel za váženým starcom kňaz, ktorý sa navrátil zo zahraničia, a hovorí: Otče, ja som nemohol zniesť tú hroznú situáciu a atmosféru za komunistického Ruska, a preto som emigroval, aby som mohol žiť slobodne v pravoslávnej viere. Starec ho pochválil a povedal mu: Dobre si urobil, synu. Druhý kňaz však na svoju obhajobu hovorí starcovi: Otče, ja som zostal v Rusku i napriek prenasledovaniu, len aby som aspoň trochu prispel k zachovaniu pravoslávia v Rusku. Starec i jemu s láskou prehovoril: Dobre synu, si urobil.

Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Obkolesuje nás smútok, žiaľ, bolesť... Vo svete, v našej krajine, v našom susedstve, rodine ba i v našich srdciach nachádzame slzy bolesti. Môžeme sa pýtať: „Ako je možné, že Boh dopustil všetok ten smútok?"

Skúsme sa zamyslieť nad svojou situáciou. Mnohí sme už rodičmi, mnohí máme súrodencov, rodiny, priateľov, na ktorých nám záleží. Ako sa cítime, keď z nášho stredu náhle odíde niekto, koho naozaj ľúbime? Trhá nám to srdce. Trhá nám ho i vtedy, keď sa takáto tragédia stane našim blízkym. Tak ako je možné, že nekonečne milujúci Boh necháva trpieť svoje deti?

Pri príležitosti okrúhlych narodenín arcibiskupa Augustína, jeho deti na detstvo s ním spomínajú takto:

Oci, dovoľ mi, aby som ti za nás, tvoje deti, povedala pár slov.

Ako si s maminkou hovoril, čo iné nám môžete dať, ako vzdelanie.

A tak si sa nás rozhodol učiť:

Slovenský jazyk – musím povedať, že v slohových prácach si vynikal. Niet sa čomu čudovať, veď je to z časti tvoja profesia. Slovenčina ti išla perfektne, teda až na tie dĺžne, ktoré, ako tvrdíš, v Tižine buď nie sú alebo sú úplne niekde inde.

Pri večerných rozhovoroch si nás viedol k samostatnému uvažovaniu a formulovaniu vlastných otázok a názorov.

Moji drahí, srdečne vám ďakujem za vaše dary a blahoželania, a preto dovoľte i mne, aby som vám dal taktiež dar, veľký dar, a to v podobe Božieho Slova.

Božie Slovo na mnohých miestach hovorí o vďačnosti. Kto má v srdci vďačnosť, tak naozaj prežíva veľký dar, pretože je to nástroj, ako odstrániť zlo a získať šťastie, radosť a lásku.

70 rokov môjho života, tohto pozemského života, je naozaj dôvodom na prejavenie vďačnosti.