Pochybnosť ako začiatok návratu.

„Musíme sa neustále vracať, aby sme nestratili svoju identitu."

Steven Wilson, hudobník

Pochybnosť zvykne bývať neželaným hosťom v ľudskom srdci. Totiž s pochybnosťou môže prísť aj neistota, a ktože by si želal život v neistote. A predsa pochybnosť niekedy zostáva tým posledným a jediným mostom, ktorý ešte spája človeka s človekom, a to aj napriek nezmieriteľným postojom a názorom. Je jedno, či som ateista alebo veriaci, pri troche úprimnosti zákonite musí nastať chvíľa, kedy zapochybujem o svojom názore, čo ma však otvára ku komunikácii a dialógu s tým druhým. A o to tu práve ide – nájsť cestu a objaviť blížneho v každom, nie len v priateľovi.

Pochybnosť má však aj inú dôležitú úlohu. Stoji na začiatku cesty k Bohu – pokánia, ba dokonca je jeho nevyhnutnou podmienkou. Pokánie totiž môže nastať až vtedy, keď spochybním a zneistím „pravdu", ktorú som si sám vytvoril o sebe a iných ľuďoch, aby som sa vrátil k skutočnej a jedinej Pravde, ktorá stála na začiatku mojej existencie a je aj jej jediným zmysluplným zavŕšením. Nie je podstatou hriechu práve neschopnosť pripustiť, že sa mýlim a sústavne zlyhávam a preto sa opakovane a dennodenne potrebujem vždy vracať k Pravde, ktorú zrádzam? Mýtnik našiel cestu k Božej pravde, pretože pochopil, že tá jeho, ľudská, definitívne zlyhala, zákonník Boha stratil, pretože sa opovážil stotožniť svoju pravdu s tou Božou, čím vopred akýkoľvek návrat k Pravde vopred vylúčil.

Stojíme opäť na začiatku pôstneho obdobia a s ním k nám prichádza výzva, aby sme v sebe našli odvahu si priznať, že tá naša znetvorená pravda občas v našom živote dominuje, a preto nerozumieme sebe a iným a bývame tak k ľuďom zlí, nespravodliví a podozrievaví. Je to výzva k uvedomeniu si, že jediným strojcom šťastia a osudu v mojom živote som len ja sám a nemá zmysel obviňovať z mojich zlyhaní iných. Je to výzva k veľkému návratu k Pravde, ktorá ma neobviňuje z toho, že som zablúdil, ale teší sa z toho, že som sa vrátil.