„Sám zostúpil k tým, čo opovrhli jeho láskou."

(Akatist k presvätej Bohorodičke – kondak 12)

V roku 1980 bol uvedený americký film Brubaker, ktorý povolila aj cenzúra vo vtedajšom socialistickom Československu. Filmári sa inšpirovali skutočnými udalosťami, opísanými odborníkom na penológiu Thomasom O. Murtonom, na základe jeho skúseností s otrasnými podmienkami v dvoch väzenských farmách v štáte Arizona v šesťdesiatych rokoch. Väzni boli využívaní na otrockú prácu, z ktorej profitovali exponenti moci, ale aj ich lojálni pomocníci z radov odsúdených. Sofistikovanosť otvorenej a skrytej brutality: mučenie (napr. tuckerov telefón), smrť, hromadné hroby a beznádej väzňov v niektorých prípadoch predčí aj pomery, ktoré popisuje v sovietskom trestnom systéme Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag.
Pozoruhodná je odvaha a vytrvalosť v dobrom Henryho Brubakera (Robert Redford) – nového riaditeľa filmovej väznice Wakefield – ktorý bol odhodlaný skoncovať s neľudskou mašinériou a urobiť reformu zodpovedajúcu humánnej predstave o zmysle trestu. Riaditeľ sa celkom nekonvenčným a život ohrozujúcim spôsobom ujal funkcie tak, že sa inkognito nechal do väzenia zatvoriť s novou várkou trestancov. Na vlastnej koži zakúšal dennú temnú realitu pomerov – moc bezprávia, do ktorej sa ponoril, aby hľadal cestu nápravy.

Ako máte nabitú baterku? Tú na mobile alebo v aute? Joj, mať tak vymlátenú baterku na telefóne, keď súrne potrebujete zavolať... Alebo ísť autom a vidieť, ako plynový pedál nepridáva na rýchlosti, svetlá zhasínajú, až auto celkom zastane a už nenaštartuje. Nepríjemné. Dokonca nebezpečné.
A čo taká naša vnútorná baterka? Naše zdravie? V jednom rozhovore MUDr. Jan Vojáček pútavo rozpráva o tom, ako zistiť, v akom stave je baterka nášho fyzického tela. A ako je možné ju opäť dobiť. Nie je to ťažké. Podľa jeho slov na to stačí slnečná energia – teda slnečné svetlo, potom kvalitná, zdravá strava, čistá voda a magnetizmus. Aké jednoduché. Telo má potom dostatok síl na vykonávanie rôznych činností. Rozhovor je zaujímavý a určite stojí za to si ho vypočuť.
Ja by som sa rada nechala MUDr. Vojáčkom inšpirovať. Prenesme teraz svoju pozornosť na naše duchovné telo.

V závere thrilleru Diablov advokát z úst diabla, ktorého stvárnil Al Pacino, môžeme počuť konštatovanie: „Mojím najväčším víťazstvom je, že som presvedčil ľudí dvadsiateho storočia o tom, že neexistujem. Dvadsiate storočie je mojím storočím." Teológiu zasiahol mor racionalizmu a pozitivizmu, v dôsledku ktorých sa bežne popiera osobná existencia Zlého ducha. On je len symbolom nevedomých síl v človeku, metaforou vychádzajúcou z kultúrnych reálií a pod. Generálny predstavený Jezuitského rádu Sosa Abascal diabla chápe ako „symbolickú realitu, nie však osobnú". Na druhej strane narastá záujem o okultizmus, satanské rituály, ale aj o exorcizmus, ktorý už ani zďaleka nie je len senzáciou pre znudených ľudí, ktorí hľadajú stratenú transcendentnú dimenziu svojho života. Evanjelizátor a exorcista páter Elias Vella, ktorý neveril kedysi v jestvovanie osobného zla, pripomína svojim poslucháčom dôležitú pravdu kresťanskej viery: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky (1 Jn 3, 8).
Legenda o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je vsadená do románu Bratia Karamozovci, ako autonómna vložka, predstavuje jeden z najveľkolepejších výtvorov Fjodora Dostojevského a vôbec ľudského ducha. Nikolaj Losskij konštatuje, že hoci sa napísalo mnoho komentárov, znovu ale budú vznikať stále nové a nové otázky. Téma je tak hlboká, že ani autor ju nedokázal vystihnúť v pojmoch. Semjon Frank poznamenáva, že výklad tohto výtvoru ducha zostane vždy sporný a bude koniec-koncov závisieť na šírke a hĺbke čitateľovej duchovnej skutočnosti.

Videli ste už niekedy film Liečiteľ – dar z neba? Je to príbeh o mužovi, ktorý viedol bezduchý život. Jedného dňa mu bol ale ponúknutý neobyčajný dar – dar liečiť. Spočiatku ho odmietol. Keď ale nakoniec pochopil význam bohatstva, ktoré mu malo byť zverené, bolo už na prijatie daru neskoro. Neskoro? Film je film. Môžete si ho pozrieť, ak chcete. Pre mňa je ale dôležitá otázka – ako sme na tom s prijímaním darov a uvedomením si ich hodnoty my?
Stane sa ti, že si niekedy máš možnosť len tak sadnúť a zamyslieť sa? Stíšiť sa v ruchu každodenných povinností. Zahľadieť sa na hviezdy na nebi, na hory v diaľke, na vodnú plochu trblietavých svetielok, či len tak „do seba".
Keď sa to niekedy podarí mne, sú to chvíle, kedy cítim vďačnosť. Vtedy totiž jasnejšie vidím dary, ktoré som dostala. Premkne ma pocit pokoja a pokory. Som vďačná za veci, ktorých sa mi dostalo, ale hlavne myslím na rodinu, priateľov, poznanie Božieho Slova... ktorých sa mi dostalo a každým novým okamihom dostáva, pretože nie sú samozrejmosťou...

„Tvoje všemohúce Slovo dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi."
(porov. Múdr 18, 14 – l6)

Udalosti Vianoc majú dve roviny: materiálnu a duchovnú, viditeľnú a neviditeľnú. Podobne je to aj s človekom, ktorý disponuje materiálnou a duchovnou – vnútornou zložkou svojej osoby. Prvou stranou Vianoc je komercia a blahobyt – nákupná, výzdobná a konzumná horúčka – spotrebiteľská mánia so zadlžovaním na darčeky. Kolektívna hystéria závisti (jeden zo siedmych hlavných hriechov) rozmenená na napodobňovanie zamoruje mnohé mysle. Asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sa u nás etabloval nový ekonomický a politický poriadok (skôr neporiadok), jeden môj kolega zvolal: „Kapitalizmus (liberalizmus) nám kresťanom ukradol Vianoce!"
Dnes, zase v mene zákernej ideológie politickej korektnosti – nikoho sa za žiadnu cenu nedotknúť, či nekonšternovať a presadzovania údajnej rovnoprávnosti vierovyznaní sa často bez povšimnutia médií hlavného prúdu násilne presadzuje zvlášť moslimské náboženstvo. Viaceré európske mestá už viac ako desaťročie upúšťajú od vianočnej výzdoby, či slávnostného rozsvietenia vianočného stromu, alebo verejného hrania kolied. V severských štátoch sa dokonca nachádzajú aj mestá, kde moslimská väčšina v mestskom zastupiteľstve pozastavila dotáciu na obvyklú vianočnú výzdobu a presunula ich na islamské sviatky. U nás máme zatiaľ iba konzumom „ukradnuté Vianoce", ktoré sa de facto stali znovu ako v časoch socializmu sviatkami zimy a prejedania. Je lepšie „pozlátko Vianoc", ako nenávistné odstránenie ich symbolov z verejného priestoru? V primeranej miere totiž materiálna stránka Vianoc patrí k človeku. Či však pozná náš súčasník – neraz zdivočený – ich primeranú mieru, nechajme teraz stranou.
Druhú stranu Vianoc, ktorá je v úzadí, tvorí duchovná zložka – vtelenie Slova. Pozrime sa na ňu. Tá má stálosť a vyššiu kvalitu.

Otec mi hovorieval: „Každý prichádza na svet so svojím vlastným poslaním. A to treba poznať a naplniť."
Modlievala som sa a často som sa pýtala: „Čo je to moje poslanie? Aké je? Ako ho mám naplniť ja?" Ani vtedy pred rokmi ani teraz v tejto prítomnosti by som nechcela odísť bez jeho naplnenia do duchovného sveta. Nie zo strachu, ale z túžby žiť naplno. Na to ale treba poznanie.
Je odpoveďou teda moja práca? Zamestnanie? Nie. To je len vonkajší svet, ktorý síce preverí moje schopnosti, moje povahové črty, schopnosť reagovať na mnohé situácie, ale zamestnať sa nie je poslanie. Prácu je možné meniť. Kde sme dnes, nemusíme byť zajtra. A vari je práca na poste riaditeľa vyššia ako práca upratovačky? Z pohľadu platu áno, ale z pohľadu charakteru tento rozdiel nemusí znamenať vôbec nič. Jeden i druhý môžu byť úžasnými, obetavými ľuďmi.
Trápiť sa teda tým, čo vykonávame v rámci svetského systému, nie je treba.
Skôr je potrebné zamyslieť sa nad systémom Božím. Aký svet má pre nás pripravený Nebeský Otec? Ako do toho sveta zapadám ja? Práve toto spoznať – to je moje – i tvoje – poslanie. A potom ho už „len" naplniť.