Staršie ročníky

V Ružomberku sa nachádza jedna z pobočiek Slovenskej národnej galérie. Je v nej umiestnená expozícia venovaná životu a tvorbe významného slovenského maliara XX. storočia: Ľudovíta Fullu, ktorého dielo bezpochyby presahuje slovenské hranice. Paradoxne, na návštevu tejto galérie som si nenašiel čas v období môjho sedemročného pôsobenia na tamojšej Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity...
Majster za svojho života si dal vybudovať bývanie, ateliér a galériu v štýle funkcionalizmu na náklady štátu, a on Československu venoval prakticky celé svoje dielo. Pri vstupe do galérie ma „ovanuli" tóny práve prebiehajúceho klavírneho koncertu konzervatoristov pochádzajúcich z tohto mesta. Noblesa a radosť Mozartovej hudby symbolicky predznačili, že vstupujeme do pokladnice výtvarného umenia.

Nie, svet nie je taký, aký by sme si ho predstavovali. Odmalička snívam s otvorenými očami o svete plnom šťastia, lásky a pokoja. O svete radosti. O svete, kde každý robí to, čo ho baví a napĺňa. A či je to dnes tak? Každý nech povie sám za seba.
No sčasti objektívne – malé deti Musia chodiť do škôlky, ba niektoré už i do jaslí, pretože ich rodičia Musia chodiť do práce, aby zarobili na živobytie. A hoci to niektoré detičky teší, nájdu sa i také, ktoré si materskú školu odplačú. Moji drobci v čase ich drobnosti chodili do škôlky len na dopoludnie. Verila som, že kolektív iných detí bude pre nich prínosom. Ale plakali. Až moc, keď to na nich prišlo. Lenže tak je nastavená spoločnosť vôkol mňa – chodiť do škôlky sa proste patrí. A posledný predškolský rok sa proste Musí. Musí – kvôli získaniu predškolských návykov, vedomostí a zručností. Myslím si však, že väčšinu práce sme si aj tak odbili doma. Kreslili sme, písali, učili sa písmenká, slabiky, čítali sme... Pre mňa to bol jeden nádherný hektický čas naplnený objavovaním darov mojich darov v podobe šikovnosti mojich detí. Je krásne prehadzovať ceruzku do správnej polohy v neohrabanej rúčke. O to zaujímavejšie je byť pravákom a prehadzovať najskôr vo vlastnej hlave a potom v rúčke ľavorukého dieťaťa tento nebezpečný nástroj. Je nervy berúce dookola slabikovať a určovať hlásky na začiatku a zas na konci slov a slabík. A čo tak naučiť sa správne vyslovovať zákerné hlásky typu r,l,k...? Namiesto Mikuláš vysloviť Mituáš, Raťafák plachta ako Uaťafák puachta, ja chcem sirup iba ja pirut a čo je to ideme do kouesa ísť namiesto ideme do lesa! A kopec iných breptov maličkých i starších hlávok snažiacich sa pochopiť dospelácke myslenie.