Ročník 2008

Nevymenil by som úsmev srdca za veľké bohatstvo, ani by som nenašiel uspokojenie, keby sa moje slzy, ktoré vytryskli zo zmučeného „ja“ zmenili na pokoj. Veľmi si želám, aby celý môj pozemský život bol vždy sprevádzaný slzami a úsmevom.

Možno majú pravdu tí, ktorí hovoria, že cestu kresťanstva do sveta zabrzdili ľudia, čo si mysleli, že im stačia len ich zbožné modlitby a nestarali se o biedu ľudí okolo seba. Chcieť byť zbožný a pri tom ľahostajný k ľuďom, to nejde. To nie je kresťanstvo. A predsa celé stáročia sú poznačené tímto bludom bohatstva, keď Bohu staviame honosné chrámy a vôkol nás je pritom bieda materiálna, ale najmä duchovná. My dnes už vieme, že kresťan si nemôže povedať: „Čo je mi po ľuďoch - ja milujem svojho Boha.“

Teológovia dávajú Jánovi Krstiteľovi mnohé prívlastky, či označenia. Najviac ma však oslovil titul, ktorý mu udelil žurnalista Vittorio Messori-muž produktívnej viery. Veľa ľudí má totiž teologicky správnu vieru, len s jedinou, ale zato podstatnou chybičkou krásy-je neproduktívna. Akosi sa z ich života vytratilo vedomie o Božej prítomnosti a sile v nás.

Bohoslužba, aj keď je vlastne centrom života kresťanov, patrí medzi menej chápané skutočnosti a to práve medzi kresťanmi. Dôvodov, prečo je tomu tak, je určite dosť. Sú to akiste aj objektívne dôvody, ako je napríklad slabá výpovednosť jej symboliky, alebo aj jej „opotrebovanosť“, pretože v priebehu mnohých storočí mnohé symboly v spoločnosti stratili svoj pôvodný význam a tak už nie sú schopné osloviť moderného človeka.

Tak na nás v evanjeliu volá Ján Krstiteľ. Ale kam nás to posiela Ján Krstiteľ? Kam že máme pripraviť cestu?
Máme si teraz v advente predovšetkím urovnať cestu do vlastného srdca. Ku svojmu vlastnému „Ja“ jednu cestu poznáme dobre, tá je dobre vyšlapaná. Je vyšlapaná za tým, čo je mi príjemné.