Advent je dôležitou súčasťou liturgického roka a pre bežných veriacich je akousi neodmysliteľnou vstupnou predsieňou k sláveniu Vianočných sviatkov. Aký má význam toto obdobie? Nuž, kým počas Vianoc sa tešíme z narodenia Mesiáša, počas adventu sa predsa pripravujeme na jeho príchod.
Môžete mi položiť otázku, prečo by sme mali očakávať príchod Mesiáša, keď ten už pred dvoma tisíckami rokov nastal? Pretože tak, ako nám to dosvedčujú viaceré state zo Svätého Písma (Mt 24, 29-31; Sk 1, 12; Zjv 22, 6), očakávame ešte tzv. druhý príchod Mesiáša. Nepýtajte sa ma však, prečo by mal ešte Mesiáš opätovne prísť, ani kedy a akú formu a podobu tento príchod bude mať, pretože Vám na to jednoducho neodpoviem. Jednoznačnú odpoveď som totiž nenašiel u žiadneho teológa ani znalca Svätého Písma a ak som aj nejaké odpovede našiel, boli veľmi nejasné a navyše sa navzájom od seba niekedy až diametrálne líšili.

Otázky smrti v človeku zákonite vzbudzujú rešpekt. Sú to totiž hraničné otázky týkajúce sa definitívneho konca pozemského života, a to nie len môjho, ale aj života mojich blízkych, na ktorých mi záleží, a s ktorými som pevne citovo previazaný. Otázky smrti sú zároveň aj otázkami o zmysle života. Má život človeka, ktorý je ukončený smrťou vôbec nejaký zmysel? Je pochopiteľné, že ak je smrť mojim absolútnym koncom, nájsť akýkoľvek zmysel života, je veľmi ťažké. Preto sa tu vynára ďalšia zákonitá otázka – má život po smrti nejaké pokračovanie? To je otázka, na ktorú, ak vychádzame len z ľudskej skúsenosti, sa akejkoľvek odpovede musíme zdržať. Nik z ľudí mi nevie preukázať, či smrťou môj život končí alebo nie, a teda na túto otázku existuje len jediná poctivá odpoveď – neviem. Keďže odpoveď „neviem" nemôže nikoho uspokojiť, človek sa nakoniec ocitá pred rozhodujúcou voľbou, či otázky smrti pevne spojí s Vierou, alebo ju odmietne, pričom svoju pochybnosť sa rozhodne na svojich pleciach niesť ako ťažké Sizyfovské bremeno.

Kiež by nikto nemohol nikdy v živote povedať: „Už som unavený, na konci so silami. Neviem, ako ďalej..." Kiežby mohol každý naopak vyhlásiť: „Som šťastný. Teším sa z každého okamihu môjho života..."
V tomto živote ale prichádzajú popri bežných dňoch aj skúšky. Celkom ako v škole. Celý čas sa pripravujeme na praktické skúšanie z predmetu život na rôznych stupňoch. Niekedy je skúška jednoduchá, inokedy nás potrápi. Ale nech je akokoľvek búrlivá, snažme sa zo všetkých síl udržať si pokoj vo svojom srdci. Veriť, že keď robíme svoje maximum, nemusíme sa ničoho báť.
Keď ideme po koľajniciach, pri pohľade do ďaleka sa nám zdá, že sa vpredu pred nami koľaje spájajú. Vyzerá to, že cesta vpred nie je možná a náš vlak sa vykoľají. A predsa, keď vytrvalo pokračujeme, neustále sa pred nami cesta otvára, je rovná a bezpečná. A tak je to i s naším životom. Ak hľadíme príliš ďaleko pred seba, necháme sa pohltiť svojimi starosťami, zmocní sa nás skľučujúci pocit beznádeje. Vtedy ľahko spanikárime a môžeme sa na ceste potknúť a spadnúť i na samé dno. No ak žijeme s vierou a pokojom tento svoj prítomný okamih, naša viera a dobrý duchovný svet nás vždy podržia. Áno, stane sa, že ako maličké deti, keď sa učia chodiť, spadneme. Bolí to. No ani vtedy nemusíme strácať hlavu a prepadať depresii. Aj vtedy totiž môžeme s vierou zdvihnúť svoj duchovný zrak k nebu a úprimne poprosiť o pomoc. A verme, tá príde. Neodsudzujme teda seba ani druhých, keď sa nám nepodarí nejaký životný krok. Vždy sa však snažme navrátiť do srdca Boha.

Sedím na lúke so starším synom a so psom a pozerám sa na hviezdy. Len tak, oddychujem po celom dni. V tichu, ktoré okolo nás panuje, sa nám mihne pred očami niečo krásne. Je to hviezda. Padajúca hviezda. Tak blízučko, taká veľká, akú som ešte doposiaľ nikdy nevidela, taká žiarivá. Po chvíľke sa jej púť končí rozprsknutím sa na malé hviezdičky. A ja v tých krásnych okamihoch cítim, že svet je a bude krásny a stále krajší. A veľmi si to pred tou padajúcou hviezdou želám... A verím tomu.
Naša viera dokáže byť silná. Neobyčajne silná. Syn mal pred niekoľkými rokmi veľké bolesti brucha. Naozaj silné. Čakanie u jedného doktora, potom u druhého, zas na vyšetrenia, na diagnózu. Diagnóza slepé črevo a rýchla hospitalizácia s odporúčanou následnou urgentnou operáciou. V tých chvíľach obáv sme sa obrátili na Boha a na svoju vieru. A po boku neveriacky hlavou krútiacich lekárov v nemocnici, ktorí na našu prosbu počkať so zákrokom len pár hodín, sme boli účastní zázraku uzdravenia. Operácia sa nekonala a lekári nechápali, ako sa mohol syn tak rýchlo, doslova z hodiny na hodinu, uzdraviť. Taká bola jeho viera v uzdravenie i bez zákroku s pomocou dobrého duchovného sveta a pod dohľadom lekárov... A verili sme s ním všetci.
Alebo...
S deťmi sme sa na detskej nedeľnej bohoslužbe rozprávali o viere. Nie Vierke, ale viere. Tej, ktorá nás drží s hlavou zdvihnutou hore k nebu. Je tak veľa príbehov o sile tejto energie. Už len biblické príbehy o horčičnom semienku, o prenášaní hôr alebo o Dávidovi a Goliášovi. Mňa s deťmi oslovil práve príbeh posledných dvoch bojovníkov. Dávid, malý pastierik, bezvýznamný chlapec svojej doby, sa postaví hrdinovi nepriateľskej armády, Goliášovi. Na pokyn Božieho hlasu berie do rúk nie obrovský kameň, ale maličký kamienok. Aká to musela byť viera – postaviť sa pred obra s niečím takým nepatrným ako je kamienok. A predsa toho obra porazil.
Aj naša viera môže byť hoci maličká, ale keď je úprimná – pevná ako ten kúsok skaly – všetky tie obrovské starosti a ťažkosti, ktoré na nás doliehajú, padnú na zadok.

Kráčam mestom celkom iným, ako sú naše slovenské. Vidím vôkol seba vysoké poschodové domy s balkónmi na mnohých miestach. Kráčam pod strechami stromov, starších i mladších, listnatých i ihličnatých. Dodávajú mestu sviežosť a život. A pomedzi tieto živé i neživé veci sú učupené obrovské pozostatky minulosti – vykopávky, staré stavby, základy domov, bohato zdobené stĺpy... Celkovo to pôsobí očarujúcim dojmom. Prítomnosť ruka v ruke s minulosťou. Je to mesto Solún. Mesto našich učiteľov, vierozvestcov Cyrila a Metoda. Vždy som túžila vidieť minulosť dnes. A môj sen sa mi splnil. Blúdim po uliciach, ktoré jednoznačne udávajú smer, a moje kroky, mysliac na učiteľov, smerujú k jednému z mnohých chrámov.

Hoci sme maličkí, môžeme konať veľké činy. Alebo malé s veľkým srdcom...
Ľudia nás vidia a posudzujú naše skutky. Pozerajú sa na svet svojimi fyzickými očami a vidia to, či máme super auto vynikajúcej značky, oblečenie od svetového návrhára, moderný dom, konto plné peňazí... Alebo vidia, ako sa zachováme v niektorých situáciách – pomôžeme starej žene vziať jej tašku? Pozdravíme na ulici? Mračíme sa, či sa neustále snažíme na ľudí zapôsobiť bezchybným dojmom? Áno, ľudia nás vidia a posudzujú naše skutky svojimi fyzickými očami.
Ale čo vidí Boh? On vidí ešte niečo viac – vidí totiž našu motiváciu, naše najtajnejšie pohnútky, najskrytejšie sny. Ľudia vidia obal, Boh vidí vnútro nášho srdca. Pred ním neskryjeme ani lásku ani sebectvo, ani ochotu ani pokrytectvo, ani sebazapieranie ani ľahostajnosť. A navyše – On nás neposudzuje. On nás nesúdi. Súdime sa totiž my sami vo svojom svedomí. On nás miluje a drží nám päste, aby sme dnešný deň dali na jednotku, na 100%.