Drahí bratia a sestry, drahí bratia v episkopáte, všetci ľudia dobrej vôle!

Vzkriesenie nám jasne ukazuje, že svoj život nežijeme na periférii, ale v centre Božej vízie a starostlivosti. Vesmír, aký poznáme, je len predsieň Božieho kráľovstva. Podľa Krista je ľudská rasa pripravená na nový vzostup a realita vesmíru a času je len rámec, v ktorom sa odohráva. Či sa nám tento vzostup podarí, alebo nie, záleží len na nás. Kristus nám pripravil cestu a podal ruku, ale my tú ruku musíme prijať. Niekedy sa to podarí hneď, niekedy to ide krok za krokom. Milosť nám pomáha a len vďaka nej vieme, že kráčame správnym smerom.

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera."
1Kor 15,14

Zvykne sa niekedy hovoriť, že ak nejde o život, nejde o nič. Ja s tým v podstate súhlasím, avšak vyvstáva tu jedna otázka, ktorú by sme nemali nechať nepovšimnutou: Existuje v živote človeka vôbec nejaká chvíľa, v ktorej by nešlo o život?

Zaiste, nemyslím si, že by sme v každom okamihu svojho života riešili nejaké závažné existenčné problémy, aj keď na svete žije veľké množstvo ľudí, pre ktorých boj o holý život je doslova každodennou rutinou. Mne tu totiž nejde o život, ktorý sa charakterizuje ako krátke obdobie ohraničené narodením a biologickou smrťou, ale o život v oveľa plnšom význame, prameniaceho a smerujúceho do večnosti, ten najväčší dar, ktorý však často popierame a ničíme, pričom si dostatočne nie sme vedomí následkov vyplývajúcich z jeho možnej straty.
Tu sa preto oprávnene pýtam, či nie každá chvíľa v mojom živote si robí nárok na to, aby som sa rozhodol, aké tendencie vychádzajúce z môjho vnútra uprednostním – tie, ktoré ma ako človeka a osobnosť pozdvihujú a dávajú mi pocítiť radosť a hrdosť z toho že som a som práve, tým čím som, alebo ma umenšujú a ponižujú a aj napriek istým krátkodobým benefitom ma v konečnom dôsledku napĺňajú pohŕdaním a znechutením zo seba samého dávajúc mi tak pocítiť neskutočne trpkú predchuť večnej smrti? Presne viem, ako by som sa mal v každý okamih svojho života rozhodnúť a viem aj bohužiaľ to, ako sa v skutočnosti zvyknem rozhodovať. A aby z môjho života nezmizlo posledné zrnko nádeje, prichádza ku mne úžasná odpoveď práve zhora, tá odpoveď, ktorá začína krížom a končím vzkriesením a ja si ju chcem aj tento rok v plnej kráse vypočuť prostredníctvom obradov Veľkého týždňa.
Všetko to začína Kvetnou nedeľou, ktorá mňa ako človeka demaskuje. Som totiž ochotný vo svojom živote s veľkou slávou privítať Ježiša a navonok to niekedy aj príliš okázalo robím. Avšak, ak príde na lámanie chleba, zrazu sa stávam súčasťou davu a nepochopiteľne spolu s ním kričím, aby toho, ktorý chce môj život pozdvihnúť, poslali na kríž a prepustili radšej toho, ktorý mi v mojom živote kruto zabíja všetko, čo si vážim a po čom túžim.
Našťastie tu to nekončí. Prichádza predsa Zelený štvrtok a s ním aj Ježiš, ktorý ma dôverne pozýva, aby som si s ním sadol k jednému stolu, kde mi raz a navždy ponúkne to najcennejšie, čo má – chlieb a víno, svoje obetované telo a krv, čiže prichádza ku mne so srdcom na dlani a odo mňa nechce nič iné, len aby som ho prijal.
Vďaka Veľkému piatku chápem, ako vážne túto ponuku Ježiš myslí. Je ochotný ísť so mnou všade, ba dokonca aj na tie temné miesta, na ktorých som sa ocitol vďaka svojej zlobe, sebectvu, zatvrdlivosti, neľudskosti a neochote odpustiť. Necháva, aby sa to všetko temné práve na ňom vyvŕšilo a ja tak viem, že temnoty sa na do mnou ešte definitívne neuzavreli a práve vďaka nemu je tu stále otvorená cesta.

,„Slovo sa stalo telom – teda človekom, Ježišom Kristom..." Možno tieto slová znejú skôr vianočne v čase pôstu a pôstneho pokánia. No sú nadčasové z pohľadu histórie i z pohľadu akéhokoľvek obdobia v živote človeka. Existuje tu totiž pokračovanie týchto slov pre naše dni slovami otca Augustína: „Avšak chce sa stať človekom, každým z nás."
„Slovo sa stalo človekom, Ježišom Kristom... Avšak chce sa stať človekom, každým z nás."
V čase, kedy končí zima, mrazy a ľady sa roztápajú, príroda prebúdza život, ktorý dosiaľ tíško spal. Vidno drobné púčiky jarných kvietkov, na konárikoch stromov a kríčkov. Dokonca prvé nesmelé kvietky. A my? Ak naše mysle a srdcia driemu pod prikrývkou nevedomosti, strnulosti a žijú životom uväzneným v zažitých neživých konceptoch, alebo možno kritiky druhých, obviňovania a zlých návykov – nie je možné tieto negatíva prirovnať k štipľavému mrazu či ostrým hrotom ľadovcov, ktoré zraňujú nás samých i druhých?

Do našej pozornosti je v období pôstu dávaný kríž, najmä ako symbol utrpenia. Nedávno som sa zamyslel nad paradoxom, ako je možné, že tento nástroj na potupnú, krutú a často uskutočňovanú popravu, predovšetkým otrokov v Rímskej ríši, sa stal od popravy Ježiša z Nazaretu veľmi rozšíreným znakom, ktorý používa a niekedy aj zneužíva naša civilizácia.

Kríž je tak silný symbol, že ani cieľavedomé úsilie ateistického systému ho nedokázalo vytrhnúť z našej kultúry. Svedčí o tom aj príhoda, ktorá sa stala ešte v socialistickom Československu v dedinke Krajná Bystrá, v okrese Svidník, odkiaľ pochádzal druhý najvplyvnejší komunistický funkcionárVasiľ Biľak. V roku 1988 otvorili v jeho rodnej obci na počesť štyridsiateho výročia takzvaného Víťazného februára „Múzeum premeny socialistickej dediny“, ktorým chceli znázorniť, akým pokrokom prešla obec. Netušili vtedy, že režim má pred sebou už len rok života. Múzeum zriadili v bývalej cirkevnej škole. Časť budovy bola prestavaná do podoby drevenice a druhá strana vyzerala ako moderný dom socialistickej výstavby. V drevenici bola naaranžovaná expozícia jednotriednej školy: drevené lavice, kalamár, tabuľa na stene a veľká spoločná fotografia detí v triede dávnej školy, ktorú navštevoval aj samotný Biľak. Učiteľa na fotke nechali, ale miestneho kňaza z nej vyretušovali. Počas otváracieho ceremoniálu spôsobil tento potentát u funkcionárov strany a zriaďovateľov múzea rozpaky. Po vstupe do tejto triedy sa porozhliadol a zvolal: „Niečo tu chýba!“ Po chvíli pokračoval: „Chýba tu kríž, na stene musí byť kríž!“

Muž a žena. Dve duše, ktoré majú dar a potenciál dať život. Dve duše, ktoré keď sa stretnú v ten správny čas na tom správnom mieste a za správnych okolností, dokážu vytvoriť niečo tak silné a božské, čo môže vyvrcholiť jedine vo sviatostnom zväzku manželskom.

Milé deti, spýtam sa vás – videli ste niekedy rozprávku Soľ nad zlato, ktorá veľmi výstižne hovorí o tom, ako je soľ pre človeka nenahraditeľná. A nie som si istý, či ten krásny príbeh – ešte s Werichom – naše deti videli. No sú to rozprávky... Skúsme hovoriť teraz vedecky. Vieme, že soľ má značku NaCl. Sodík a chlór. O nich by deti už vedeli rozprávať, lebo sa o tom učili na hodinách v škole. Na – sodík, sa v prírode vyskytuje len vo viazanej forme. Vždy s iným prvkom. Samostatne je to niečo ako kov, ktorý sa dá krájať nožom. Ale v prírode sa vyskytuje čisto v zlúčeninách. To znamená, že atóm sodíka priskočí ku každému, koho vidí.