Prijať či neprijať dedičstvo? Chodí po svete sám, osamelý, bez domova. Divočinou, nebezpečenstvom. Jeho život spočíva v putovaní po hraniciach mnohých krajín len preto, aby neboli ohrozené nepriateľmi. Bdie nad nimi ako otec nad svojimi deťmi. A predsa o ňom nik nevie. Nik netuší nič o jeho existencii. Je sám, osamelý. A predsa sa za jeho tvrdým a na prvý pohľad nepríjemným zovňajškom skrýva oveľša viac, ako môže okoloidúci či dokonca priateľ čakať. Jeho predkovia zlyhali. Svoju životnú úlohu nezvládli. A on teraz po mnohé desiatky rokov svojho života platí za chyby svojich predkov. Je to Chodec. No prichádza jeho čas. Prichádza s otázkou: Prijať či neprijať dedičstvo kráľov? Svoju rodovú líniu... Zaplatiť za chyby svojich otcov a v prípade úspešného absolvovania tejto skúšky sa stať najmocnejším kráľom. Z úkrytu svojho plášťa povstáva mocný a láskavý kráľ...

Takýto je príbeh Aragorna, kráľa Obnoveného Kráľovstva Gondoru a Arnoru, známeho ako Elessar, z trilógie Pána prsteňov od spisovateľa J.R.R. Tolkiena.

O svätom Štefanovi sa toho veľa nevieme. Máme úryvok zo skutkov apoštolov, kde sa len píše, aký je jeho záver života. Ale ako sa hovorí, nie je dôležitý začiatok, vždy je dôležitý záver. A záver Štefana bol taký, že zomrel ako mučeník. A sú tam také dva dôležité momenty, ktoré sme si asi mali prisvojiť. Po prvé: Štefan si stál za svojím názorom, nech sa deje čokoľvek, aj keď mu hrozila smrť. A po druhé, tých, čo majú odlišný názor, nepokladal za svojich nepriateľov.

Nedeľa sv. rodiny: toto nás trošku privádza k dôležitej myšlienke. Ježiš sa nenarodil do ideálneho sveta, to symbolizuje Betlehem, maštaľ, porodenie medzi zvieratami. Ale na druhej strane už od začiatku ho obklopovala láska, milujúci rodičia, ktorí pre neho obetovali všetko. A to je asi to dôležité aj pre nás. Domov, rodina, to nie je prepych, honosné sídlo. To je predovšetkým vzťah, to je porozumenie, vzájomná tolerancia. Život jedného pre druhého. Čiže láska. A láska neprichádza sama od sebe. O lásku sa treba snažiť. Za lásku treba veľakrát bojovať tak, ako aj teraz v tejto chvíli. Boj musíme zvádzať aj sami v sebe, vo svojom svedomí.

„V ňom bol život a život bol svetlom ľudí."

Jn 1,4

Hovorí sa, že ľudia si dokážu veci vážiť až vtedy, keď ich strácajú. Platí to takmer pri všetkom, ale dvojnásobne pri tých najdôležitejších skutočnostiach a hodnotách, ako je napr. zdravie, sloboda a dokonca častokrát aj blízky ľudia a priatelia. Nie ináč tomu je aj pri tej najzákladnejšej a najdôležitejšej veci, ktorej každý z nás je majiteľom – život.

„Tí, ktorí sú pravdivo zaujatí filozofiou, sa v podstate venujú len jednej veci: umieraniu a smrti.“ (Platón: Dialóg Faidón)

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Matúš 10,39) 

Udalosti narodenia Ježiša Krista – druhej Božskej osoby, ktorá sa stala človekom, zobrazuje západná a východná tradícia v zmysle známych novozákonných pasáží obsahovo zhodne, ale formou odlišne. Západ zobrazuje novonarodeného Ježiša fyzicky v plienkach ako „Ježiška“. Ikony kresťanského Východu ho zobrazujú metafyzicky, v symboloch – síce v proporciách novorodenca, ale s tvárou muža, ktorý je zavinutý nie do plienok, ale do pohrebného plátna. Ježiš je navyše položený nie do jasieľ, ale do jednoduchého sarkofágu.

Žijeme v realite a na ostro, či je toto všetko len nejaká skúšobná verzia, z ktorej sa časom zobudíme a budeme žiť v plnej verzii samého seba? Toto je otázka týchto dní, kedy by sme si mali pripomínať Deň študenstva a veci s tým súvisiace.
Táto doba je plná kontroverzie, kedy počujeme, že máme byť vďační za slobodu slova a vzápätí je nám zakázané poukazovať na niečo alebo niekoho, od koho pochádzame. Chyby sú našou súčasťou už od nepamäti a slobodná vôľa spojená s túžbou žiť nespútane šťastne je protichodnou súčasťou, no pri všetkej pokore... každého súčasťou.
Slová kričiace o dôležitosti práv jednej skupiny nad práva druhej, že život niekoho má väčšiu cenu ako toho druhého, že slová napísané kriedou môžu byť akékoľvek urážajúce, veď tak, ako budú zmyté dažďom, tak i bolesť z nich vymizne, že kresťanom byť je opäť niečo, čo len v tichosti môžeme Bohu vyjadriť za zavretými dverami. Davy vedú vojnu za mier, vrahovia zabíjajú pre lásku a láska bez Boha sa presadzuje v ničote. Paradoxy týchto dní naozaj ukazujú, že nestojíme na mieste. Nikto a nič nikdy nestojí na mieste, čoho nám je dôkazom viera, ale i veda.
A preto slobodu slova si uctime pár minútami ticha.